Boženu Číčelovú som totižto najskôr spoznala ako manželku môjho mentora.
Neobvyklé pre mňa bolo i to, že všetci ju, aj v jej dôchodkovom veku, oslovovali Boba. Bobu si vždy budem pamätať ako mimoriadne láskavú osobu, no zároveň bojovníčku. Raz som bola u nich na návšteve, Boba sa po istom čase zdvihla s ospravedlnením, že musí ísť protestovať na námestie. Osudy druhých sa jej značne dotýkali a dianie na politickej scéne ju hnevalo. V tom čase mala po sedemdesiatke. Vo svojich „produktívnych rokoch“ pracovala ako lekárka. Nasledujúci rozhovor bude o všeličom, no v skutočnosti vlastne hlavne o rôznych druhoch lásky (nielen tej partnerskej) v časoch dobrých i horších.
Boba, dnes sa chcem s Tebou rozprávať o láske. Začnime teda Tvojim životným partnerom. Ako a kedy si sa zoznámila so svojím prvým a posledným manželom?
Keď som prišla študovať na univerzitu do Bratislavy, v priebehu prvého roka som sa dostala do jednej mládežníckej skupiny. Milan ma veľmi zaujal svojou inteligenciou, tým, aké otázky kládol ľuďom, ktorí nás mali na starosti. Bola som z neho úplne udivená. Zaľúbila som sa. Už od začiatku som si hovorila: „Tak toto je človek, za ktorého by som sa raz chcela vydať.“ A tri roky trvalo, kým sme začali tvoriť pár.
On cítil moju náklonnosť a tá ho akoby odrádzala. Až keď som sa ja od neho vnútorne oslobodila, on začal prejavovať záujem o mňa.
A čo Ti pomohlo oslobodiť sa od Milana?
V lete roku 1966 som bola na brigáde v NDR. Mali sme jedného vedúceho, ktorý sa o mňa zaujímal. Bol to milý a slušný chlapec, ja som na jeho záujem reagovala. Keď som sa vrátila do Bratislavy a Milan zaregistroval zmenu v mojom správaní k nemu, bol šokovaný (smiech). Zrazu som sa aj v jeho prítomnosti správala prirodzene. A táto zmena ho motivovala k aktivite...
Aká bola Tvoja reakcia?
Pre mňa celá situácia nebola vôbec jednoduchá. S tým chlapcom z Nemecka som si dopisovala. Na Vianoce mal prísť navštíviť moju rodinu. Ale to, čo som v sebe pochovala, moju trojročnú zaľúbenosť do Milana, sa začalo postupne prebúdzať. Zakazovala som si ju. Nepovažovala som ju za vhodnú, lebo som dala sľub inému chlapcovi. Nie v kostole, ani na úrade. Vzťah medzi nami bol čistý, niekto by ho možno teraz označil ako staromódny. No ja som svoj sľub vtedy brala veľmi vážne a trápila som sa. Radila som sa s jedným mojím známym, ktorého som rešpektovala ako autoritu. Pýtal sa ma, prečo cítim taký silný záväzok voči tomu chlapcovi. Lebo v skutočnosti pre to nebol dôvod...
Chlapec z Nemecka k nám napokon na Vianoce naozaj prišiel. Aj sa zoznámil s mojou rodinou. A ja som sa mu veľmi ospravedlnila a vysvetlila mu, že ľúbim iného. Našťastie to pochopil a nehneval sa na mňa. Veľmi sa mi uľavilo.
Čo nasledovalo potom?
Vlastne ešte neskoro večer pred príchodom Nemca ma Milan odprevádzal na internát. Povedal, že chce so mnou chodiť a myslí to vážne. Veľmi tuho ma objímal. Bolo už po polnoci. Večierku na internáte v Horskom parku sme mali do polnoci. Zhodou okolností išiel vtedy okolo jeden asistent z fakulty, ktorý nás videl. Pani vrátničku inštruoval, aby zamkla vchod a zobrala mi študentský preukaz. Bolo mi povedané, že zajtra si mám poň prísť k riaditeľovi a jemu vysvetliť dôvod môjho neskorého príchodu. Ja som to veľmi ťažko prežívala. Nielen to samotné vysvetľovanie, ale i fakt, že sme takto nevydarene začínali náš vzťah.
Predpokladám, že takýto veľmi turbulentný bol iba začiatok. Alebo?
Stretávali sme sa, teda chodili sme spolu. A veľa sme sa rozprávali. Aj o našom vzťahu, ako by sme si ho do budúcnosti predstavovali.
Asi o tri mesiace na jednej lyžovačke s partiou mi povedal: „Boba, asi ťa mám rád.“ Čo ma i trochu ranilo, lebo som sa samej seba pýtala: „A čo to bolo doteraz?“
Ako si si tieto jeho slová vysvetlila?
Pravda je zrejme taká, že citovú väzbu k inému človeku si vytvárame postupne. A u každého človeka je to iné. Niekto potrebuje viac času, iný menej. A Milan je veľmi rozumový, racionálny typ osobnosti.
Tiež si dodnes pamätám, ako mi raz, to už bolo neskôr, rukami ukázal: „Takto ťa ľúbim. A o každých desať rokov to bude viac a viac.“ Aj vtedy ma jeho slová trochu zranili. No dnes, po päťdesiatich piatich rokoch manželstva môžem povedať, že mal pravdu. Jeho vtedajšie tvrdenie potvrdili nielen samotné roky, ale i okolnosti, ktorým sme spolu počas tohto dlhého obdobia čelili.
Je niečo, čo podľa Teba charakterizuje Váš vzťah?
Obidvaja sme do vzťahu vstupovali s tým, že obaja chceme, aby vydržal. V komunikácii sme si zvolili absolútnu otvorenosť, a tak je tomu až doteraz. A priznám sa, niekedy sú to aj búrlivé rozhovory. Stále si myslíme, že chceme, aby ten druhý bol šťastný. Toto je naše krédo. Ale každý sme iný a niekedy sa to prijíma ťažšie. Napríklad Milan má niekedy pocit, že ho kontrolujem alebo sa ho snáď snažím riadiť. Ja sa mu však len snažím pomáhať. Takéto veci treba jednoducho dobre vykomunikovať.
Milan pred rokmi predpovedal, že každých desať rokov Ťa bude ľúbiť viac a viac. A Ty? Ľúbiš ho ešte po tých rokoch?
Koľkokrát sa zobudím a pozerám sa na neho ako spí vedľa mňa a pýtam sa, ako je to možné, že takéhoto úžasného muža som dostala. Naozaj, je to tak... Odpovedala som týmto na Tvoju otázku?
Koľkokrát sa zobudím a pozerám sa na neho ako spí vedľa mňa a pýtam sa, ako je to možné, že takéhoto úžasného muža som dostala.
Iste...
Vieš, spomínala som aj tie búrlivé diskusie. No zaujímavé je, že nimi sa náš vzťah neoslabuje, skôr naopak. Akoby sa vyčisťoval. Už sme obaja v tom veku, že môžeme hocikedy odtiaľto odísť. A ja som každý deň veľmi vďačná za to, že môžeme byť spolu. Je to dar, ktorý máme. A on mi teraz môže pomáhať v tom, v čom sa ja teraz nachádzam (poznámka: onkologické ochorenie).
Zaujímaš sa o známych, nie v zmysle klebiet, ale prejavuješ úprimný záujem. Prečo? Veľa ľuďom stačí ich vlastná rodina...
Vrátim sa k tomu, čo som už hovorila. Ešte ako mladí sme sa rozhodli pomáhať iným. A ako mladí ľudia sme sa stretávali s inými mladými. Niektorí z nich už vtedy pochádzali z rozvrátených rodín. Videli sme, ako sa trápia. Hľadali svoje miesto vo svete a celkovo zmysel svojho života. V priebehu rokov do našich životov prúdili stále noví a noví ľudia... Inak toto nám takpovediac zostalo. Dodnes pomáhame našim známym v týchto situáciách. Snažíme sa chápať ich kontext. Máme veľmi veľa kníh, aby sme sa vzdelávali a nehovorili im niečo, čo „bolo za nás“. Lebo doba sa zmenila. A bohužiaľ, ľudí s takýmito typmi problémov je v našom okruhu naozaj dosť.
Dobre, tomu rozumiem. Človek počas života natrafí na rôznych ľudí, ktorí niekedy majú aj nemalé problémy. Ale čo Ťa motivuje pomáhať?
Myslím, že to súvisí s uvedomením, že my sme dostali dosť veľa. Ja pochádzam z rodiny, v ktorej nás bolo šesť súrodencov. Nedávno zomrel môj prvý, najstarší brat. Jeho úmrtie som ťažko znášala. Lebo som bola zvyknutá, že každý rok sa všetci šiesti spoločne stretneme. Naša rodina bola pevná. A to i napriek tomu, že sme každý iný a aj politické názory máme rôzne. Ale zvládli sme to. Nikdy sme sa nerozhádali. Individualizmus vedie ľudí do samoty, v ktorej sú nešťastní...
Keď pomáham, snažím sa nerobiť to iba pre svoje dobré pocity, že aká som skvelá alebo pre nejakú manipuláciu. To človek robí možno na začiatku, keď si buduje svoju osobnosť. No je krásne v určitom zmysle opustiť seba a vnímať, čo všetko mám s tými ľuďmi spoločné a koniec-koncov aj moju lásku k nim. Viem, znie to možno trochu vzletne, ale ja to tak cítim...
Keď pomáham, snažím sa nerobiť to iba pre svoje dobré pocity, že aká som skvelá alebo pre nejakú manipuláciu. To človek robí možno na začiatku, keď si buduje svoju osobnosť. No je krásne v určitom zmysle opustiť seba a vnímať, čo všetko mám s tými ľuďmi spoločné a koniec-koncov aj moju lásku k nim
Obracajú sa na Teba ľudia s prosbou o radu ešte aj dnes?
Áno, iste, ale je to už menej. Zaujímajú sa hlavne o to, ako sa mi darí. A tiež sú zvedaví, ako sa vyrovnávam s mojím onkologickým ochorením. Či v srdci prechovávam nádej. A ja sa úprimne snažím si ju udržať. Kvôli sebe, aj kvôli iným.
Celé znenie rozhovoru si môžete prečítať na mojom blogu tu:
https://www.zitinak.sk/o-laskach-roznych-v-casoch-dobrych-i-horsich/
