„Toto fakt napísala Slovenka...“, neveriacky som krútila hlavou. A pre istotu som si ju ešte aj vygúglila. V deji prelínanie sa minulosti s prítomnosťou, prostredia rôznych krajín... Popravde, očakávala by som zahraničného autora či autorku a na konci knihy dlhý ďakovný zoznam tých, ktorí sa zaslúžili o vznik diela. A tu dáka baba z Gemera si zrejme všetky rešerše urobila sama a knihu, samozrejme, aj napísala. A ešte ako! Pre mňa ako slovenská Lucinda Riley. Neviete o kom je reč? Zuzana Široká. Nemusíte gúgliť, môžete si s ňou prečítať rozhovor.
Chceli ste byť vždy spisovateľkou alebo ste sa k písaniu prepracovali postupne?
Vždy. Od prvej obrázkovej knižky, ktorú som dostala som vedela, že i ja raz napíšem knihu. A vedel to aj každý v našej rodine. Na základnej škole sa spolužiaci tešili, keď Zuza čítala sloh, lebo to trvalo dlhšie a oni si mohli oddýchnuť. Možno aj oni to nejakým spôsobom vedeli. Toto poznanie sa postupne pretavovalo do očakávaní. Dostávala som otázky typu: „Tak kedy už niečo napíšeš? Kedy to bude?“ Ale niektoré veci jednoducho potrebujú svoj čas. Prvá kniha mi vyšla, keď som mala tridsaťštyri rokov.
To bol román Šťastie na mňa spadlo z neba (2013). Písali ste predtým kratšie útvary alebo blogy?
Áno, písala som blogy na SME. A tiež poviedky, ktoré vyšli v rôznych zborníkoch a časopisoch. Na niečo väčšie som si vtedy ešte netrúfala. Človek musí dorásť do očakávaní a nabrať odvahu... Zlom u mňa prišiel až s rozmachom kabelkových románov. Vtedy som si povedala: „Toto dám. Takúto knihu napíšem. Snáď aj za dva dni.“ Tak som si sadla a písala. Napokon mi to netrvalo dva dni (úsmev), ale pár týždňov. Výsledkom bola skutočne kniha na spôsob kabelkových románov. Nie príliš zložitá, ale už aj tam bol vážnejší podtón naznačujúci ženské otázky, ktoré som rozvinula v mojich ďalších knihách.
V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že píšete ženskú literatúru. Na Vašom Facebook účte uvádzate, že píšete romány (nielen) pre ženy. Ako teda Vy sama vnímate svoju tvorbu? Ak by Vás náhodou zaujímal môj názor, ja by som ju určite ako ženskú literatúru neoznačila.
Podľa mňa je to skôr otázka definície. Čo chápeme pod pojmom ženská literatúra. Keď píšem, poväčšine pred sebou vidím svojich čitateľov. A popravde, väčšinou sú to ženy, teda čitateľky. Aj na základe besied viem, že moje knihy čítajú vo väčšej miere ženy. Je to vlastne vcelku homogénna skupina. Veková kategória dvadsaťpäť plus. Ženy, vzdelané a rozhľadené, ktoré sa zaujímajú o spoločenské dianie, niečo si už odžili, majú vzťah k prírode, liečeniu, sú prajné a liberálne zmýšľajúce, vedia sa vcítiť aj do komplexnejších príbehov. Často vedome hľadajú inšpiráciu. Píšem teda pre tieto moje kamarátky, susedky, spriaznené duše. Mnohé z nich mi po prečítaní kníh píšu, že sme naladené na rovnakú frekvenciu, že plávame na tej istej vlne. Že aj keď sa nepoznáme osobne, poznáme sa. Nie všetky ženské romány sú rovnaké. Preto áno. Píšem ženskú literatúru a stojím si za tým. Na druhej strane, literatúru adresovanú možno primárne ženám, pokojne môžu čítať aj muži. Bude sa im páčiť. A som, samozrejme, vďačná aj za čitateľov z radov mužov. Inak, pojem mužská literatúra asi neexistuje, či?
...Mnohé z nich (čitateľky) mi po prečítaní kníh píšu, že sme naladené na rovnakú frekvenciu, že plávame na tej istej vlne. Že aj keď sa nepoznáme osobne, poznáme sa. Nie všetky ženské romány sú rovnaké.
Nuž, dobrá otázka. Obe poznáme odpoveď. Vnímate to teda i Vy tak, že pojem ženská literatúra má akoby negatívne konotácie?
Ako niečo primitívne a plytké? Áno. A dokonca aj medzi samotnými ženami. Druh literatúry, ktorý je čítaný, no nie všetky čitateľky sa k nemu priznávajú. Čítajú ju tajne. (Úsmev.) Ja sama sa snažím písať knihy, ku ktorým sa nemajú problém prihlásiť ani intelektuálky. Alebo muži. Alebo, čo ja viem, hocijaké iné rody, vekové či demografické kategórie...
Ako vzniká kniha typu Vzdušné čiary? Koľko Vám trvala príprava a rešerš historického kontextu?
Vzdušné čiary bola moja najzložitejšia a najkomplexnejšia kniha. Hlavná postava, pani Emília, je reálna osoba a stále žije. Začiatky románového príbehu mám od osoby, ktorá ju dobre poznala. Hovorili sme si: „Tento príbeh je taký silný, mal by sa zachovať. Mal by ho niekto napísať.“ Teda námet knihy so mnou žil veľmi dlho. Keď som doň dozrela, rozhodla som sa ho dať na papier. Zbieranie informácií, rozhovory s ľuďmi, ktorí ju poznali alebo zažili tú dobu, cesty na miesta, v ktorých sa dej odohrával, celý tento proces trval cez dva roky.
Predpokladám, že na začiatku bola kostra príbehu v rámci kontextu/kontextov a tú potom dotvárate. Správne? Niekde som sa dočítala, že sa so svojimi postavami aj pohádate. Pri samotnom písaní, doprajete im dosť slobody?
Áno, tá kostra sa vytvára rešeršom, pri ktorom sa vlastne príbehy vyskladajú. Ale áno, doprajem im aj slobodu. Hlavne v mojich posledných knihách som sa však musela držať faktov. Mala som teda určitý rámec. A konkrétne vo Vzdušných čiarach som si sama na seba takpovediac ušila búdu zložitou kompozíciou knihy. Je rozdelená do blokov podľa snov, postáv a miest deja. Posledný, piaty blok tvorí iba päť posledných viet. Tiež som musela rešpektovať chronológiu udalostí. Popravde, niekedy som sa aj ja sama stratila vo svojich knihách. (Smiech.)
Zrejme ste však odviedli dobrú prácu, lebo ja ako čitateľka som sa už nestratila.
To je dobre. (Úsmev.)
Ako potom prebieha samotné Vaše písanie?
Ja ešte predtým, ako knihu začnem reálne písať, si v hlave formujem dialógy. Niekedy sa v nej rozprávajú dve alebo tri postavy a ja mám potom problém pri tejto vrave zaspať. (Úsmev.) Keď sa zobudím, dialógy už len zapíšem. Niekedy je to naozaj dlhý a náročný proces. Fyzicky, aj emocionálne. Lebo ja tým postavám „naložím“- zložité situácie, ťažké osudy a potom ich s nimi prežívam. Niekedy sa až bránim písaniu, ponoreniu sa do príbehu. Hlavne keď viem, že v práci alebo doma ma čaká náročnejšie obdobie. Vtedy sa tieto ponory do sveta a reálií mojich postáv snažím zablokovať. Viete, ja chcem písať autentické knihy. Také, v ktorých emócie sú nielen napísané kvôli napísaniu knihy, ale naozaj odžité...
Viete, ja chcem písať autentické knihy. Také, v ktorých emócie sú nielen napísané kvôli napísaniu knihy, ale naozaj odžité...
Vráťme sa ešte o pár krokov späť, k témam Vašich kníh. Ako je to zvyčajne s nimi? Rodí sa vo Vašej hlave priamo príbeh alebo ku Vám najskôr prichádzajú témy, ktorým sa chcete venovať, podobne ako tomu bolo napríklad vo Vzdušných čiarach?
Áno, témy prichádzajú. Sú prítomné akoby niekde v pozadí. Existuje niekto, kto niečo podobné zažil. Jabloňový sad a stará papiereň z Jabloňových lások skutočne existujú. Udalosti, ktoré tvoria historický rámec románu sú opísané v dedinskej kronike obce Rochovce, ktorú začal písať obecný učiteľ. V románe dostal meno Miloslav. Ženy z tohto románu sú predchodkyňami našich gemerských starkých, tiet, svokier, susediek... Terezy, Kláry, Maríny, Angeliky.
Kniha Polámané krídla sa zaoberá problematikou domáceho násilia. Z diaľky som pozorovala život ženy, ktorá násilie doma zažívala, no nepriznala ho. V pozadí mojich kníh je vždy niečo konkrétne. Úplnou fikciou nie je ani jedna z nich. Niekedy sa inšpirujem životnými príbehmi viacerých ľudí a na základe toho vystaviam hlavné postavy s ich osudmi a vlastnosťami.
Knihy môžu mať na ľudí vplyv- prehodnotiť postoje či dokonca podnietiť k činu. Narážam na ťažkú tému domáceho násilia. Pracujete s týmto faktom vedome?
Áno, súhlasím, knihy naozaj môžu mať vplyv. I keď, samozrejme, je to možno iba podprahový účinok. Mojou ambíciou určite nie je rozdávať rady, kázať či moralizovať. Ak si ale niekto zoberie niečo z mojich kníh, teším sa z toho. Pár hodín oddychu, ponor do nových tém a cestovanie písmenkami na nové miesta, oživenie spomienok či potešenie z krásneho textu, to je moje ponímanie beletrie v jej prvotnom zmysle.
Používate poetický jazyk, z Vašich kníh cítiť vôňu bylinkových čajíkov. Hrdinkami sú silné ženy, ktoré však rozhodne nemajú na ružiach ustlané. Ako sme naznačili, nevyhýbate sa ani ťažkým témam. Nemáte obavu, že práve tieto budú menej čítavé?
Žijeme vo svete, v ktorom žijeme. Dejú sa veci, ktoré sa dejú... Možno ľudia často naozaj túžia po ľahších témach, oddychu, po čaji s medom namiesto horkých bylín. Áno, tohto faktu som si vedomá. Tiež však i skutočnosti, že aj o ťažkých témach by sa malo hovoriť a písať. Trebárs aj poetickým jazykom.
...aj o ťažkých témach by sa malo hovoriť a písať. Trebárs aj poetickým jazykom.
Nielen o ťažkých témach, o ktorých píše či premýšľa Zuzana Široká, ale celé znenie rozhovoru s ňou si môžete prečítať na mojom blogu. Presne tu: https://www.zitinak.sk/o-nachadzani-spriaznenych-dusi-prostrednictvom-pisania-knih-a-vytvarani-krasna/
