Ešte predtým by som však rada uviedla, že vcelku rada cestujem. Rada cestujem, pretože mám rada návraty. A tiež ma baví pozerať sa zblízka, ako žijú ľudia tam inde. Alebo lepšie povedané, budujem si ilúziu o tom, ako žijú na základe krátkych vstupov do ich svetov. Rada sa s nimi rozprávam alebo ich len tak pozorujem. A popritom si obzerám historické pamiatky, ktoré vytvorili ich predkovia. Nasávam atmosféru týchto miest, ženie ma zvedavosť, ktorá vo mne vyvoláva istú radosť, vzrušenie. Na chvíľku som súčasťou nejakého miesta i keď tam v skutočnosti nepatrím.
S našou prírodou je to inak. Ten pocit, keď nám jar dožičí naozaj teplé dni, tráva sa zelená a o slovo sa hlásia jarné kvietky sa u mňa dá jednoducho označiť ako eufória. Vtedy sa ponáhľam obuť si nohy do mojich rozbitých tenisiek a vybehnúť na lúky...

Neženie ma zvedavosť. Veď lúky okolo mojej rodnej obce sú mi vcelku známe. Mojím palivom je práve tá radosť. Radosť zo zelene naokolo, zo slnka, kvietkov. Radosť, keď sa môžem zhlboka nadýchnuť a blúdiť očami po lúkach, za ktorými sú ďalšie lúky, oráčiny, lúky, dediny, opäť oráčiny a tam niekde vzadu hore hory. Nemám žiadny cieľ, pre moju cestu neexistuje žiadny plán. Pred vykročením na ňu nebol potrebný žiadny rešerš na webe, aby som zistila, čo si mám pozrieť. Nepotrebujem sa otravovať so žiadnou mapou. Či už papierovou alebo v podobe navigácie. Presne tento pocit slobody mám tak rada. Keď môžem vykročiť a len tak ísť. Kam sa mi zachce...
Žiadne z tých miest nebude pre mňa celkom nové. Scenéria je podobná, no často sa dá nájsť zaujímavé zákutie, kde som predtým ešte nebola. Viacmennej však vždy viem, čo asi môžem čakať. To je istota potuliek v prírode v mieste, kde som doma. Tento psychologický pocit istoty mi trochu narušil maco, ktorý bol u nás minulé leto videný. Dokonca takmer v dedine. Preto pri potulkách lesom v určitých časových intervaloch tlieskam. No na lúkach sa cítim byť v bezpečí. A tak trochu ako na streche sveta. Nad tými našimi dedinami...

Kvôli pandémii je v prírode viac ľudí. Aby som bola úprimná, tá zvýšená koncentrácia ma trochu otravuje. Aby som si nemusela nasadiť na krku sa pohojdávajúci náhubok, preleziem plot ohrady kráv, v ktorom našťastie i napriek varovaniu nie je elektrický prúd. Kravy či býky vďakabohu tiež v nedohľadne. O ich nie tak dávnej prítomnosti však svedčia lajná, pomedzi ktorými sa snažím lavírovať, no je to dosť ťažký job, lebo sú v podstate všade. Trochu sa v duchu zamračím (snáď nie aj naozaj) na párik cyklistov, ktorému sa takto vyhýbam. Keď na mňa ale pani kvôli vzdialenosti zvolá niečo v zmysle, aká dedina je tam dole, ako sa dostanú do inej dediny a vidím pána spokojne sa obzerať vôkol seba, pokyvkávať hlavou a dokonca ho začujem komentovať: „To je paráda“, pocítim k tým „votrelcom“ istú spriaznenosť.

Neskôr pozdravím koníky. A ak si nechcem skaziť náladu, neleziem radšej bližšie k osamoteným stromom či kroviu, lebo tam sa na základe mojich skúseností často vyskytuje najrôznejší odpad. Najčastejšie stavebný- rozbité kachličky, tehly, či igelity. Minulý rok som dokonca pri strome, pri ktorom už niekoľko rokov zbieram žihľavu našla keramické WC. Je to smutný pohľad. Žihľava je tento rok zatiaľ ešte malá, na jej zber je teda čas.

Keď sa nadýchajú moje pľúca, koža i celý človek, je čas pobrať sa domov. Posledné pohľady, ktorými sa snažím vtlačiť obrazy do mojej pamäte. A doma už len vyprášiť tenisky a postaviť vodu na čaj... :-)

