...spolu so žiakmi a žiačkami gymnázia, na ktorom pracuje. Prekvapila ma jej otvorenosť a záujem. Čakala som odpoveď v zmysle „nemáme čas, musíme preberať naplánované učivo“. Ona však moje pozvanie prijala. To bolo v roku 2018. Dnes prijala moje ďalšie pozvanie. Tentokrát k otvorenému rozhovoru o učiteľstve, práci s láskou, ale i oblečení rehoľných sestier či potrebe individuálneho prístupu.
V roku 2018 ste si našli čas a prišli ste s Vašimi žiačkami a žiakmi na žilinské námestie na podujatie Deň zdravého ovzdušia. Vy ste s nimi nemuseli preberať učivo podľa harmonogramu?
Určite sme museli preberať učivo podľa harmonogramu. (Úsmev). Ale sú aktivity, ktoré sú dobré pre žiakov a pomáhajú im vidieť svet inými očami, čo je prospešné.
Dnes ste riaditeľkou Gymnázia svätého Františka. Stále však, predpokladám, aj učiteľkou. Ako vnímate svoje učiteľské povolanie?
Jednoducho povedané rada učím a rada som učiteľkou. Považujem za dôležité formovať mladých ľudí, viesť ich spôsobom, ktorý ich pripraví pre život. My sme cirkevná škola a myslím si, že preto majú mnohí predstavu, že sa len učíme, nadobúdame vedomosti a zručnosti, a to aj v duchovnej sfére. Samozrejme, učenie a rozvíjanie schopností študentov je to podstatné, na prvom mieste. U nás v škole si však uvedomujeme, že to nemôže byť len o tom. Študenti musia aj poznať svet. Preto je podľa mňa dôležité chodiť na rôzne podujatie, či už kultúrne, vedecké alebo športové. Ísť na podujatie, na vlastné oči vidieť napríklad nové technológie alebo stretnúť ľudí, ktorí povedzme aj zmýšľajú inak ako my…
Čo ste sa naučili vďaka učiteľstvu?
Pre mňa je každý školský rok iný. Mladí ľudia sú tí, ktorí dodávajú elán, intenzívne v nich pulzuje život. Vnímam, že ma obohacujú, sprostredkovávajú mi iný pohľad na svet. A toto je, myslím si, významný prínos.
Na gymnáziu ste popri vyučovaní pôsobili aj ako školská psychologička na kratší úväzok. Tejto práci sa ešte venujete? Dá sa vôbec povedať, čo Vás baví viac- učenie alebo poradenstvo?
Nechcela som túto funkciu zrušiť. Môj momentálny úväzok školského psychológa je minimálny, len na jednu hodinu. Rola riaditeľky a školského psychológa sa vlastne dopĺňajú. Teraz viem viac o ľuďoch, ktorí majú nejaké problémy a potrebujú poradiť v určitej oblasti. Väčšinou spolu vedieme rozhovory, diskutujeme so žiakmi alebo ich rodičmi. Prípadne hľadám pomoc u iných učiteľov, výchovných poradcov alebo ich ďalej odporúčam na nejakého špecialistu.
Poradenstvo je jednoducho iný typ práce, má iný rozmer. Narábate s dušou človeka, tým najcennejším, čo on má. Teda práca je to náročná, ale pekná. Aj keď nehovorím, že učenie nie je náročné. Pretože pri učení musíte vo veľkom kolektíve zhodnotiť situáciu a nájsť správny prístup ku žiakom. Povedať však čo ma baví viac- učenie alebo poradenstvo? Myslím, že to ani neviem posúdiť…
Ste držiteľkou medaily MUDr. Stodolu za rozvoj zdravotníckej výchovy, ktorá Vám bola udelená hlavným hygienikom SR v roku 2011 za vytvorenie metodickej príručky s názvom Červené stužky. Mohli by ste v krátkosti predstaviť zameranie príručky? Ako ste Vy osobne vnímali jej prípravu?
V prvom rade by som chcela zdôrazniť, že nejde iba o príručku. Je to vlastne celoslovenská kampaň s názvom Červené stužky. Ak si dobre spomínam, nultý ročník bol v roku 2007. V tom období sme mali sestry na misii sv. Jána v Afrike, v Barbertone. Starali o chorých na AIDS. Ja som sa zapojila do projektu Zdravie a bezpečnosť na školách a rozhodla som sa poukázať práve na tento problém. Chceli sme do škôl posielať film Anjeli. Naša kampaň je pravidelne podporovaná ministerstvom školstva. Každý rok nám dajú peniaze, aby sme mohli školám poskytnúť propagačné materiály, rozbehnúť súťaže a v jeden rok som napísala práve spomínanú príručku. Každý rok sa niečo opakuje a ak máme dostatočné financie, snažíme sa pridať aj niečo nové. Možno konštatovať, že kampaň sa veľmi pekne rozbehla. Školám sa páči. Už len to, že si 1. decembra, ktorý je Svetovým dňom boja proti AIDS, porozdávajú červené stužky, je pekné gesto. Alebo samotné školy prišli s nápadom na živé červené stužky. Vytvárajú ich vonku na ihrisku alebo aj v telocvični. Páči sa mi to, je to veľmi milé. Obľúbené je tiež zapájanie sa do výtvarnej súťaže. Jeden rok sme finančne podporili školy pri organizovaní športového turnaja. Na našej škole mávame pravidelne každý rok florbalový turnaj pre červené stužky. Je súčasťou preventívnej osvetovej kampane. Odborníci pre nás zastrešujú prednášky. Propagačné materiály sú dostupné aj na našej webovej stránke. Takže školy, keď chcú, môžu ich použiť a zrealizovať vlastnú kampaň.
Dnes tu spolu sedíme, ja v rifliach, Vy v rehoľníckom habite. Kedy ste sa rozhodli stať rehoľníčkou? Vyskytol sa nejaký bod zlomu, ktorý rozhodol o tomto Vašom smerovaní?
Ako každý mladý človek, aj som hľadala nejaké moje životné smerovanie a ukotvenie. Dlho som sa za to modlila a Pán mi ukázal, že mám ísť do zasväteného života. Takže som sa takto rozhodla a neľutujem. Je to pre mňa pekný život, nádherný.
Zlomový okamih pri rozhodovaní sa u mňa, myslím, nevyskytol. To rozhodnutie samotné však pre mňa bolo zlomové a veľmi dôležité. Vtedy som mala prácu, ktorú som veľmi milovala. Ja som vyštudovaná zdravotná sestra a v tom období som pracovala v nemocnici. Moja práca pre mňa bola všetkým. Opustiť ju, urobiť ten krok, to bolo vtedy pre mňa asi to najťažšie. Dnes už môžem povedať, že ja sama som príkladom toho, že čokoľvek človek robí a robí to naplno a s láskou, tak sa to stane jeho totožnosťou.
Dnes už môžem povedať, že ja sama som príkladom toho, že čokoľvek človek robí a robí to naplno a s láskou, tak sa to stane jeho totožnosťou.
Keď som išla do rehole, tak mi sestry hovorili, že sú františkánky. Po čase som sa dozvedela, že sa voláme školské sestry sv. Františka. Samej seba som sa pýtala: „Čo ja vlastne budem robiť? Veď som chcela pracovať v nemocnici.“ To bol jeden z motívov, prečo som išla do kláštora. Raz som sa totižto stretla so sestrou, ktorá pracovala v nemocnici. A zrazu…školské sestry… Premýšľala som, či tu vôbec patrím. Po noviciáte, to je také dvojročné skúšobné obdobie, sa ma predstavená spýtala, či nechcem ísť študovať, lebo potrebujú učiteľku do školy. Tu na toto gymnázium. Ako malé dievča, v čase komunizmu, som zvažovala aj učiteľské povolanie. No zavrhla som ho, lebo som vedela, že ako učiteľka by som nemohla slobodne žiť svoju vieru. Po návrhu predstavenej som si ale povedala, že to môžem vyskúšať. Vybrala som si predmety, ktoré mali zameraním najbližšie ku zdravotníckej škole. Biológia a psychológia, z ktorej som maturovala. Moje vtedajšie vyskúšanie dopadlo tak, že učím od roku 1997 doteraz.
A ako dlho ste robili zdravotnú sestru?
Štyri roky. Ale úprimne, ja som v tom každý deň. Lebo keď sa niečo na škole stane, prídu za mnou, že je potrebné niekoho ošetriť. Reálne som teda na škole zdravotníčkou s nulovým úväzkom. (Úsmev.)
Ako sa Vám žije v habite rehoľníčky? Cítite niekedy na sebe zvedavé pohľady?
Tak určite, takáto neželaná pozornosť nie je vždy príjemná. Zaujímavé je, že muži ani tak nenadávajú. A od žien takéto vety viac zabolia….
Zaujímavé je, že muži ani tak nenadávajú. A od žien takéto vety viac zabolia….
Pamätám si pocit, keď som ako čerstvá rehoľníčka išla domov v habite navštíviť moju rodnú sestru. Zdalo sa mi, že sa na mňa všetci pozerajú. Cítila som sa ako čierny výkričník…Po čase som si ale uvedomila: „Veď sa na Teba nikto nepozerá.“ Teraz sa už nad takýmito vecami nezamýšľam. Ale keď som napríklad členkou komisie nejakej súťaže, tak vidím, že ľudí zaujme, kto medzi nich prišiel… Predsa len, je to iné ako štandard. Keby som prišla v laickom oblečení, nikto by nevedel, kto som. Takto to vedia všetci. Niekedy mi aj trochu prekáža, že moje oblečenie ma v istom zmysle vyčleňuje. Na druhej strane je však už súčasťou mojej identity. Samozrejme, keby som išla na bicykel, určite by som nešla takto oblečená… (Úsmev.)
Celý článok v plnom znení si môžete prečítať na mojom blogu.
