Dnes v druhej časti rozhovoru s bývalou vyšetrovateľkou, v súčasnosti lektorkou mindfulness o: neprospešných presvedčeniach, kŕčovitom držaní sa minulosti, schopnosti nemať plán, či o rozhodnutí prestať sa báť… To všetko na pozadí jej vlastného života. Zuzka Mičuchová.
Zuzka, po dvanástich rokoch si odišla z vyšetrovačky. Predpokladám, že aj Tvoja sociálna bublina s ňou bola prepojená. Okruh Tvojich známych…
Áno. Aj, ale nielen.
Moja otázka je, či si prišla o veľa priateľov či známych vykročením na túto svoju novú cestu.
Prišla som len o tých, ktorí v mojom živote už nemali čo robiť. A úplne rovnako tak ja v ich. To však neznamená, že s niektorými sa naše cesty znovu nemôžu preťať… Jednoducho sme vždy tam, kde byť máme, s tými, s ktorými máme byť. V tom správnom čase.
Ako sa hovorí, …sme sumárom piatich ľudí, s ktorými sa najčastejšie stretávame.
Jednoducho sme vždy tam, kde byť máme, s tými, s ktorými máme byť. V tom správnom čase.
Zuzka, v našich životoch zvykneme riešiť aj to, “čo si iní pomyslia”. Nad týmto si sa zamýšľala v Tvojom zlomovom období? Alebo Tvoja životná situácia bola tak silná, že si takýto spôsob uvažovania jednoducho prepustila?
Takto je vychovaná asi väčšina z nás. Je to teda nastavenie precízne zasadené, popolievané, pohnojené. Skrátka dobre vypestované. (Úsmev.) A vedie nás k tomu, aby sme vyhovovali druhým ľuďom. Vtedy však nežijeme naše autentické ja. Teraz nehovorím o sebestrednosti. Hovorím o dovolení si cítiť to, čo cítim a akceptovať to bez potreby meniť situáciu slebo seba. Niekedy sa dokonca snažíme nanútiť sami sebe, čo by sme mali cítiť, aby sme tých druhých napríklad nezranili. Aby oni necítili bolesť, my sa ponížime. A ešte si myslíme, že tak je to správne… Nie je správne zraňovať druhých, no ani seba. Nie je v poriadku ani to, keď sa druhí chcú cítiť zranene napriek tomu, že sme ich nezranili.
Niekedy sa dokonca snažíme nanútiť sami sebe, čo by sme mali cítiť, aby sme tých druhých napríklad nezranili.
Ako z toho von?
Všímať si to. Svoje spúšťače. Najčastejšie sme zaplavení neprospešnými emóciami, keď sme unavení. Fyzicky a mentálne vyčerpaní. Negatívne presvedčenia sú veľmi silné, hlboko zakorenené. Aj keď im porozumieme na racionálnej úrovni, naše emocionálne telo je silnejšie. A myseľ vie byť veľmi rýchla. Pohotovo spustí svoju obohratú pesničku, napríklad : “Čo si budú o tebe myslieť…” Je to aplikácia hodná odinštalovania. Netvrdím, že keď budeš všímavá, tak sa nejaké sabotujúce presvečenia neobjavia. Rozdiel je však v tom, že si to už aspoň všimneš a budeš sa vedieť o seba postarať. Je to ako taký malý „Dobby“ (Poznámka autorky: Dobby- škriatok z Harryho Pottera.), ktorý sa v minulosti niečoho bál. Jeho pokusy zase sa trošku „pobáť“ môžeme brať ako skúšku bdelosti. Čím menej mu veríme, tým menej nás navštevuje. Beriem to tak, že tento Dobby si niekde u mňa v pozadí podriemkáva. No a občas ma trochu pošteklí či preberie. To aby som nezaspala. (Úsmev.) Takže je dôležité všímať si svoje telo, ktoré nám ukazuje, kde sa asi nachádzame, vnímať svoje pocity, emócie, uvedomovať si svoje myšlienky. Keď sme bdelí, vedomí, prítomní v tomto momente, máme príležitosť identifikovať svoj zvyčajný postoj. Či sa bránime alebo útočíme. Či sme v prijatí, pokore alebo v odpore. Alebo či nás ovláda túžba, chtíč či hnev. A keď zistíme, že nie sme v prospešnom nastavení, môžeme vedome zvoliť postoj prospešný, vľúdny. Je to cvik, preto kurzy mindfulness trvajú minimálne osem týždňov. Je to naozaj minimálne minimum. (Úsmev.)
Niekedy mávame v živote obdobia, keď to staré nám už nejakým spôsobom nefunguje. No nové sa ešte nezrodilo. A pochopiteľne, bývajú náročné. Z tejto skutočnosti vyplývala moja ďalšia otázka. Dlho Ti trvalo, kým si zistila, že chceš byť lektorkou všímavosti?
Keď som sa rozhodla odísť z vyšetrovačky, vôbec som netušila, čo budem robiť, zamerala som sa predovšetkým na liečenie. (Poznámka autorky: diagnostikovaného onkologického ochorenia.) Vtedy som sa ocitla, teraz už u mojej kamarátky, vtedy pre mňa proste etikoterapeutky Bei Hlohovskej. Ona mi povedala: “Tvoja choroba môže byť pre Teba buď katastrofickým scenárom, ktorý naplníš do bodky. Alebo veľkou výzvou zmeniť Tvoj život.” No, to druhé sa mi páčilo viac, takže som sa vydala na túto cestu. Páčila sa mi Beina práca, že vytvára harmóniu a pomáha ľuďom. No nevedela som to uchopiť. Ona sa ma pýtala: “Kam Ťa to ťahá?” Pamätám si moju odpoveď: “Neviem, teraz idem zase do ticha, na meditačný retreat. To ticho sa okolo mňa stále “obšmieta”. “ A Bea: “No, tak to je ono.” Myslím, že Bea ma má aj uloženú v telefóne ako Zuzka - ticho 😊 Nechala som sa teda viesť tichom.
A ako si sa dostala vyslovene k mindfulness?
Keď som ochorela, mojou praxou bola meditácia vipassaná (a je aj doposiaľ). O mindfulness som nevedela, že existuje ako ucelený, civilný dvojmesačný program pre verejnosť či firmy. Cesta sa mi ukázala postupne. Keď to mám veľmi zostručniť, program Mindfulness vychádza z buddhistickej meditačnej tradície, ktorou sa kultivuje naša všímavosť. Je to taká veľmi redukovaná aplikácia východnej meditačnej praxe pre západný svet. V Amerike prišiel Jon Kabat-Zinn s programom Mindfulness Based Stress Reduction (MBSR). Je to program zameraný na zníženie hladiny stresu pomocou všímavosti. K dispozícii sú už roky vedecky podložené a overené dáta a tak vieme, aké výrazné benefity nám všímavosť môže priniesť do života. V oblasti zdravia, nášho prežívania. Celkovo nám zvyšuje kvalitu života.
Zuzka, ja sa popravde v mysli ešte stále motám okolo tej mojej otázky. A hoci nie som zástankyňou univerzálnych rád pre život… čo by si Ty zo svojej skúsenosti odporučila pre obdobia, keď staré už nefunguje a nové sa ešte nezrodilo?
Možno si len všimnúť, či sme to staré už ozaj zanechali. Častokrát očakávame zmenu a pritom sa ešte stále mentálne držíme kŕčovito minulosti. Zmena so sebou prináša aj vyplavovanie smútku, bolesti, ale slobodnejší život za to rozhodne stojí. A nové môže byť pokojne to, čo tu už je. A možno to vyzerá práve takto. (Úsmev.) Vôbec to nemusí byť podľa našich predstáv. Pokiaľ očakávame istoty či záruky, tak sme nepochopili Život. Ten je neustála zmena. Ani ja som netušila, kam ma moja cesta povedie. Vzdala som sa presvedčenia o sebe či svojom povolaní. Život mi ukázal, že to so mnou myslí dobre. 😊
Možno si len všimnúť, či sme to staré už ozaj zanechali. Častokrát očakávame zmenu a pritom sa ešte stále mentálne držíme kŕčovito minulosti. Zmena so sebou prináša aj vyplavovanie smútku, bolesti, ale slobodnejší život za to rozhodne stojí.
No dobre. Ale nemala si obavu/strach po dvanástich rokoch v štátnom sektore urobiť ten krok do neznáma?
Keď sa bojíš o život, je ti dosť jedno, čo bude s robotou. 😊 Nikto z nás však nemusí zažívať takéto extrémy. Podľa mňa to je ako s autom. Keď vieš, že sa niekam potrebuješ dostať, sadneš si do auta, naštartuješ, no kým nezaradíš rýchlosť a nepridáš plyn, nepohneš sa z miesta. Sedíš v naštartovanom aute a vôbec si neuvedomuješ, že sa Ti míňa palivo. My sedíme v tom aute a aj vieme, že by sme sa mali pohnúť, no neurobíme to. V tom aute sa bojíme, strachujeme. Vyvolávame z neho iným ľuďom po radu. Sme v ňom akoby uväznení. Pritom stačí iba zaradiť jednotku a pohnúť sa z miesta. Veď niekam sa už len odvezieme. Niekde, kde možno dotankujeme. Áno, možno niekde zablúdime, aby sme sa následne mohli vrátiť na cestu, po ktorej ísť chceme. Možno po ceste stretneme niekoho, koho vezmeme k sebe do auta… a možno nám bude spolu fajn. Možno po čase mu bude prekážať klimatizácia v aute, tak z neho vystúpi a my ideme ďalej.
To som teraz hovorila v obraznej rovine. Myslím si, že tento príklad sa podobá tomu, ako žijeme naše životy. Budeme sa báť až dovtedy, kým sa rozhodneme prestať báť. A to bez ohľadu na skutočnosť, či máme prácu alebo nie.
Ste srdečne pozvané/pozvaní prečítať si pokračovanie rozhovoru na mojom blogu: https://www.zitinak.sk/o-uvolnovani-sa-do-zivota/
