Otázky víriace v mojej hlave, ktoré ma viedli k vysloveniu prosby o rozhovor. Jej súhlas som prijala s vďačnosťou. Ona ma prijala vo svojom dome a svojom, podľa rodného listu, deväťdesiatročnom tele a tvári, ktorej dominovali živé oči mladej šibalky.
Časť prvá: Magda.
Aké bolo Vaše dievčenské meno?
Podhorňáková.
A ako Vás volali doma?
Magda. Rozdiel bol iba v tom, že keď boli rodičia na mňa nahnevaní, vyslovovali moje meno veľmi dôrazne.
Mali často dôvod hnevať sa na Vás?
To nie. Bola som poslušným dieťaťom.
Aká teda bola mladá Magda Podhorňáková?
Hovorili mi, že pekná. Tancovala som v Lúčnici. Ale to až keď som prišla na vysokú školu do Bratislavy. V Žiline som vychodila cirkevnú základnú školu, potom gymnázium. Počas gymnaziálnych štúdií sme chodili hlásať do štátneho rozhlasu. S ním mám spojenú jednu príhodu, ktorá mohla zahatať moje vyhliadky na ďalšie štúdium. Aj v ten deň sme, ako vždy, predčítali, čo nám pripravila pani úradníčka. A hrala hudba z platne. Riaditeľ gymnázia nás v škole privítal zhrozený. Zomrel totižto jeden vysokopostavený súdruh a s ohľadom na tento fakt bolo naše rozhlasové vysielanie absolútne nevhodné. Zodpovedná však bola osoba, ktorá nám pripravila podklady. Pamätám si, ako nám riaditeľ vtedy povedal: „To som si vydýchol. Ste múdre dievčatá. Bolo by mi ľúto, keby som Vás kvôli tomuto incidentu musel vyhodiť zo školy. Kde by ste potom išli? No ja Vám poviem kde. Nikde.“
Našťastie to dobre dopadlo a Vy ste mohli pokračovať v štúdiu. Podľa toho, čo hovoríte, ste boli živým, aktívnym dievčaťom. Bolo ešte niečo, čo ste rada robili?
Rada som hrávala volejbal. Chodili sme ho hrať do telocvične. Tiež sme chodili do kina. Premietali dobré filmy. A poznali sme tam jedného pána, ktorý keď nebolo kino úplne vypredané, pustil nás dnu. Teda z volejbalu sme išli rovno na film.
Vaše ďalšie kroky viedli na filozofickú fakultu do Bratislavy, kde ste študovali etnografiu. Boli to pekné roky?
Zaujímavé. Bola tam sústredená vtedajšia inteligencia. A na filozofickej fakulte bol, ako to povedať, výkvet vysokej školy.
Tiež to bolo obdobie, kedy začali Vaše tanečné roky v Lúčnici...
Presne tak. Aby sa človek dostal do Lúčnice, musel vedieť tancovať i vyzerať. Nacvičovali sme v Sokolovni, chodili sme na zájazdy, aj do zahraničia. No aj popri intenzívnych tréningoch sme mali ešte energiu robiť si občas žarty. Veď ako mládež... A niekedy žartíky neminuli ani nášho prísneho pána dirigenta, ktorý sa vtedy tak trochu „paprčil“.
Počas svojich vysokoškolských štúdií ste spoznali aj Milana Rúfusa. Čím Vás zaujal?
Medzi nami bolo niečo... neviem...vo vzduchu. V tom čase pôsobil na fakulte. A vydal už svoju prvú zbierku Až dozrieme. Všetci sme si ju kupovali.
Prvýkrát ste sa vraj videli pri výťahu...
Och, áno, to bolo výborné! V tom čase mohol pedagóg povoliť študentke, aby sa zviezla výťahom. Meškala som, pri výťahu stál vysoký pán. Videla som, že vrátnik sa tvári zhovievavo, tak som sa vysokého pána opýtala, či sa môžem zviesť. Jeho odpoveď bola: „Áno.“ Vtedy som ešte nevedela, že mojim spolucestujúcim je Milan Rúfus. S „nadsázkou“ by sa dalo povedať, že zhovievavý vrátnik bol vlastne strojcom nášho šťastia.
Aké to bolo randiť s básnikom?
No, viete, ja si myslím, že úplne iné, aké je to teraz. Väčšinou to bolo tak, že dievčatá z Lúčnice si našli milého v Lúčnici. Boli to, pochopiteľne, výborní tanečníci a často aj sympatickí chlapci.
Ale Vy nie.
Nie, to nie. Vtedy mi chodilo hlavou, že rodičia by ma asi „zabili“. (Veselý smiech.) Chodiť s chlapcami, také niečo u nás doma nebolo zvykom. Navyše, bola som jediným dieťaťom mojich rodičov. S mojím mužom som sa zoznámila až na konci môjho štúdia.
Tak to je zaujímavé. Rodičia by ma asi zabili je veta, ktorá sa používa naprieč snáď všetkými generáciami... Ale späť k Vám. Pochádzali ste z katolíckej rodiny, áno?
Hej. No Milan bol evanjelik.
A nebol Vaším spolužiakom, bol od Vás starší.
Áno, o necelých desať rokov. Myslím, že to je ešte vekový rozdiel , ktorý je v rámci partnerského vzťahu akceptovateľný. A keď človek vstúpi do manželstva, už ho ani neregistruje.
Pani Rúfusová, povedzte, recitoval Vám mladý Milan Rúfus básne?
Niéé... Ale bol iný, odlišoval sa od chlapcov, ktorých som poznala. Už aj na prvý pohľad. Vysoký muž nosiaci dlhý bledý flaušový kabát, ktorý vtedy nikto nenosil...
Ako vtedy prebiehalo randenie? Išli ste spolu niekedy do kina alebo večeru?
Na večeru? Kde by sme na to zobrali...
Vidíte, ja sa pýtam sa z perspektívy dnešnej doby. Aby sme si trochu usporiadali udalosti v čase: To vtedy boli tvrdé päťdesiate roky, však? A doba, ako ste aj sama povedali, bola úplne iná...
Áno. Aj prežívanie lásky vtedy a dnes bolo podľa mňa iné. No ako som hovorila, Milan bol už vtedy zaujímavý chalan.
Časť druhá: Magda Rúfusová.
Hneď po škole ste sa vydali?
Áno. No najskôr som ja bývala v Žiline a Milan v Bratislave. Nemali sme totižto byt.
Neskôr, keď sa Vám byt podarilo získať, ste pracovali ako dramaturgička v Slovenskej televízii.
Áno, vyhrala som konkurz. Bože, tie mladé roky ubehli tak rýchlo! Najskôr sme nemali byt, potom sme mali dieťa, potom sme zase nemali byt...
Spoločné bývanie sme nemali dokonca ešte ani vtedy, keď ja som už mala brucho. K bytu nám dopomohol jeden Žilinčan. Niekto mi odporučil obrátiť sa na neho.
Mali ste rada prácu v televízii?
Ó, áno, veľmi. Absolútne vyhovovala môjmu naturelu. Bola to pestrá práca s veľkou možnosťou slobody. Mohla som povedať: „Toto beriem, toto nie.“ Na starosti som mala španielsku a taliansku produkciu.
Ako dlho ste tú prácu robili?
Päť rokov. A potom som zostala doma pri Zuzke.
Vaša dcérka bola večným dieťaťom. Hľadali ste niekedy pre ňu opatrovníčku?
Nie. Bola som vychovaná tak, že o dieťa sa treba postarať. Sú veci, nad ktorými sa neuvažovalo...
Mali ste muža, ktorý bol známym spisovateľom...
Áno. Tým som sa dnes ešte nechválila, však? (Šibalský úsmev.) Ale viete čo, vlastne ani nikdy. Ale je pravda, že v istých kruhoch bol známy. K bytu nám však táto skutočnosť nepomohla. Ten som chodila vybavovať ja.
Keď sa povie umelec, väčšina ľudí si zrejme predstaví človeka, ktorý žije tak trochu bohémsky. Ale na Vášho manžela by mi to asi nesedelo.
Nie, bohémom naozaj nebol.
Ale chodili k Vám na návštevy hostia z umeleckých kruhov...
Áno. Aj my sme chodili na návštevy ku spisovateľom, tiež oni k nám.
Ako sa spisovatelia správali ku Vám? Sedávali ste s nimi vo Vašej obývačke?
Správali sa ku mne ako ku pani domu. A čas som pri nich trávila v takej miere, v akej sa to patrilo. Inak som sa starala o pohostenie. Ale priznám sa, aj som si niekedy pomohla. Pamätám si napríklad ako sme raz mali naozaj vysokopostavenú návštevu. Vtedy som si koláče radšej nechala napiecť u profesionálov.
Všetci máme v živote svoje roly. Mali ste rada rolu manželky Milana Rúfusa?
Pravdupovediac, niekedy áno, niekedy nie.
Kedy áno?
Keď som bola napríklad po mužovom boku na nejakom podujatí. Všetci nás zdravili, bolo to príjemné. Aj v roli pani domu som občas zažila úsmevné situácie. Napríklad už spomínaná vysokopostavená návšteva sa ma spýtala: „Magduška a dnes nebude Váš povestný jablčník?“ Vtedy som sa s humorom vyhovorila na Milana, že mi zakázal piecť kvôli „košterom“. Košter sa ako na pokyn začervenal. Zasmiali sme sa spoločne, hneď bola atmosféra uvoľnenejšia...
Celé znenie rozhovoru môžete nájsť na mojom blogu: https://www.zitinak.sk/o-zivote-a-sile-jednej-zeny/
