Viac tvárí jednej ženy pochádzajúcej z okolia nemeckého prístavného mesta Bremerhaven. Jej záujem o cudzie kultúry ju priviedol najskôr k štúdiu interkultúrnej pedagogiky, práci s utečencami v rodnom Nemecku, aby ju napokon podnietil cestovať a o svojich cestách písať knihy. Bruni Prasske.
Bruni, v Nemecku ste známa svojimi knihami. Bohužiaľ do slovenčiny zatiaľ preložené neboli. I naši čitatelia však poznajú osud detskej vojačky Chiny Keitetsi z Ugandy vďaka knihe „Musela som zabíjať“, ktorú hlavná hrdinka napísala v spolupráci so Sigrid Eglerer. Vy ste s Chinou napísali inú knihu o začiatku jej nového života v Európe. Ako na Vás zapôsobilo stretnutie so ženou, ktorej jedinou šancou na prežitie počas jej dievčenských rokov bolo zabíjanie?
S Chinou Keitetsi som strávila niekoľko týždňov v Kodani a neskôr v Hamburgu. Bolo to stretnutie, vďaka ktorému som začala svet vnímať „novými očami“. Ak sa priblížite k takej citlivej a zároveň zdrvenej duši, akou je duša ženy, ktorú ako malé dievča vycvičili na zabijaka, zmení vás to. Tiež som na príklade Chiny pochopila, aká veľmi citlivá je ľudská duša. Aké jednoduché je ovplyvňovať dieťa, riadiť ho a manipulovať ním. Na druhej strane som sa však zistila, koľko sily sa môže ukrývať v žene. A akým obrovským prínosom môže byť pre spoločnosť.
Vieme aspoň odhadom koľko detí vo svete je zapájaných do vojenských operácií?
Určiť presné číslo je prakticky nemožné. Oficiálne miesta, akým je napríklad Organizácia spojených národov, hovoria zhruba o 250- až 300- tisíc deťoch, ktoré sú nasadzované do ozbrojených konfliktov.
Vráťme sa teraz k Vašej osobe, pár rokov späť. Prečo sa mladá Bruni Prasske rozhodla študovať interkultúrnu pedagogiku?
Z túžby spoznávať nepoznané, cudzie a vzdialené... Narodila som sa v malej dedinke s jednou hlavnou ulicou. Cesta k ďalekému svetu sa nachádzala iba v desať kilometrov vzdialenom prístavnom meste Bremerhaven a jej stelesnením bol zaoceánsky parník. Jeho zapískanie v mojej fantázii prebúdzalo sny o exotických krajinách. Našťastie nepoznané prišlo i do našej obce v podobe uchádzačov o azyl. Napriek všetkému to bola aj šťastná náhoda, že tento študijný smer bol otvorený práve v meste, v ktorom som študovala sociológiu.
Zanechali ste prácu vedeckej asistentky, aby ste mohli pracovať ako sociálna pracovníčka v centrách pre žiadateľov a žiadateľky o azyl v Hamburgu. Nebolo Vám ľúto Vášho „teplého hniezdočka“ na univerzite?
Nie, nebolo. A ani som nikdy tento svoj krok neoľutovala. Naopak. Považovala som za strašné, ako veľmi vzdialení sú vedeckí pracovníci od reality. Niektoré moje kolegyne a kolegovia skúmali tému uchádzačov o azyl. Napriek tomu sa k týmto ľuďom nedostali dostatočne blízko. Nikdy spolu s nimi nejedli v centre, nestrávili tam noc, nezažili ich bežný denný režim. A nikdy nezacítili špeciálnu vôňu týchto ubytovacích zariadení....
Napriek Vášmu odchodu z akademickej pôdy. Čo Vám dala práca na univerzite?
Na univerzite som sa naučila dôslednému rešeršovaniu. Za to som vďačná. Pomáha mi to pri písaní mojich kníh.
Krajina Irán. Typickou asociáciou mnohých z nás je obohacovanie uránu a islamský režim. Vy ste túto republiku viackrát navštívili, precestovali a napísali o nej knihy. Aký je „Váš“ Irán?
Môj Irán, to sú ľudia na uliciach. Ich priateľskosť, ich otvorenosť, pohostinnosť, zmysel pre humor. A tiež ich permanentná, rafinovaná a zastieraná rebélia proti vládnucemu režimu.
Pekné oblečenie, kvalitná a voňavá kozmetika, oku lahodiace šperky. To všetko sú veci, ktorými sa rady rozmaznávajú ženy západnej kultúry. Čo poteší dušu Iránky?
Do určitej miery to isté, čo dušu ženy zo západnej kultúry. Možno sa budete čudovať, ale v Iráne sa na oblečenie a celkový vonkajší výzor kladie zvyčajne veľký dôraz. A dokonca väčší ako v mojom okruhu priateľov a známych tu v Hamburgu. Teherán je hlavným mestom plastických operácií nosov, pričom ich dôvodom je túžba po kráse.
Ako sa volá typické oblečenie iránskych žien? Existuje nejaká jeho variabilita?
Ženy nosia viac alebo menej dlhý kabát a na hlave šatku. Teda predovšetkým vo veľkomestách je to tak. Na vidieku sa častejšie nosí typický čádor. Čádor je teda odpoveďou na Vašu prvú otázku. Povinnosť nosiť ho majú aj ženy pracujúce v štátnej správe a väčšina študentiek.
Aká je podľa Vašej skúsenosti iránska žena, keď doma zloží z hlavy šatku?
Tých pár žien, s ktorými som sa stretla, šatku doma nenosia. Pre ne je celkom prirodzené fungovať i bez nej. Aj keď- zažila som i prípady starších žien na vidieku, ktoré si šatku z hlavy nikdy neskladali. To ale nemusí bezpodmienečne súvisieť s ich vierou. Jednoducho sa šatka stala ich súčasťou.
A samozrejme nemôžeme zabudnúť ani na mužov...
(Úsmev) Túto otázku ani nie je možné zodpovedať krátko. Ale pokúsim sa o to. Celkom spontánne by som povedala, že iránski muži vedia byť pravými džentlmenmi. Takými, akých v Nemecku stretnete len zriedka, ale... Podobne ako i vo všetkých ostatných krajinách i tu je to častokrát len pekné zdanie. V Iráne majú muži viac práv ako ženy a domnievam sa, že to mnohým z nich i vyhovuje. Ja osobne som však nemala zlú skúsenosť. Zvyčajne boli zdvorilí, ochotní pomôcť a zdržanliví.
V roku 2007 ste vycestovali do Vietnamu kvôli príbehu o ľuďoch, ktorí v minulosti žili a pracovali ako „Gastarbeiter“ (sezónni robotníci) v Nemecku. Všetko však nakoniec dopadlo celkom inak...
Ako sa hovorí- cesty osudu sú nevyspytateľné. Pôvodne som vo Vietname mala zbierať materiál na článok o hosťujúcich robotníkoch v bývalom východnom Nemecku. V Saigone som hľadala anglicky hovoriaceho sprievodcu. A našla som výnimočného človeka s perfektnou nemčinou. Už po niekoľkých spoločne strávených hodinách sme si boli veľmi blízki. Dien strávil šesť rokov svojho detstva v Nemecku, kam sa dostal vďaka programu na pomoc detským obetiam vietnamskej vojny. Granát spôsobil, že od svojich piatich rokov sa na svet pozerá z invalidného vozíka. Rozhodli sme sa spoločne precestovať Vietnam po stopách jeho minulosti. A z tohto nášho dobrodružstva vznikla kniha o človeku prekypujúcom optimizmom a veľkou chuťou žiť i napriek telesnému postihnutiu, na ktoré sa v jeho rodnej krajine hľadí ako na Boží trest.
Momentálne pracujete na knihe o 22-ročnej Afričanke Zanele, ktorá bola ako deväťročná infikovaná vírusom HIV v dôsledku znásilnenia. Je Bruni Prasske nepokojný duch obutý v túlavých topánkach?
Nemyslím si. Nezáleží na tom, kde vo svete práve som. Najpodstatnejšie je, že si vždy dokážem nájsť cestu k ľuďom. A tí sú všade na svete do určitej miery rovnakí. Všetci máme svoje osobné problémy, túžime po šťastí.
Zaujímate sa o cudzie kultúry, cestujete, píšete, pomáhate rúcať bariéry predsudkov... Ako sa cítite doma- v Nemecku?
Musím sa priznať, že čím viac cestujem, tým lepšie sa doma cítim. Niekomu sa to môže zdať zvláštne, ale ja sa učím stále „nanovo“ vážiť si a ceniť svoju vlasť a obzvlášť moje mesto Hamburg. Jednoducho tu veľmi rada žijem.
Bruni, niektoré Vaše cesty vyžadovali značnú dávku odvahy. Je nebojácnosť Vaša osobnostná črta alebo ste sa naučili so strachom pracovať?
V spoločnosti priateľských ľudí ochotných pomôcť nemám strach. A takých nájdete v každej krajine. Snáď to len vyžaduje určitú znalosť ľudí, aby sa vám podarilo nájsť ich. Moje skúsenosti ma naučili celkom špecifickej opatrnosti. Pomohlo mi to v jednej hraničnej situácii v nebezpečnej štvrti mesta Urban v Južnej Afrike. Viete, keby som bola bojazlivá a pesimistická, nemohla by som písať svoje knihy.
Vaše plány do budúcnosti?
Po odovzdaní mojej knihy o AIDS si dožičím pauzu, čo sa písania týka. Rada by som absolvovala viac stretnutí s mojimi čitateľmi. Byť bližšie k môjmu publiku, to je to, čo ma naozaj baví.
Bruni, ďakujem Vám veľmi pekne za rozhovor. Do budúcnosti Vám želám ešte veľa ďalších zaujímavých a prospešných projektov.
A dúfam, že na Slovensku sa dočkáme prekladov Vašich kníh. Najlepšie čoskoro...
--------------------------------------------------------------------------------------
Poznámka: Rozhovor vyššie vznikol viac ako pred 10-mi rokmi. Bol pripravený pre jeden ženský časopis, nikdy ale nebol publikovaný. Uviedla som ho v pôvodnom znení, v istom zmysle ako „svedka doby“ i mňa samej v tom období...
Bruni Prasske vydala knihu o Zanele, s názvom "Volajú ma Smiley" a podtitulom "Život s AIDS v Južnej Afrike" v roku 2012. Napriek spomínanej zamýšľanej spisovateľskej pauze neskôr vydala i ďalšie knihy, medzi inými i o veľkolepom živote v maloformátovom domove- karavane.
