Určite by som nikdy nechcela byť revízorkou. Vždy som to považovala za nevďačné povolanie, v rámci ktorého sa človek musí naťahovať s ľuďmi, ktorí cestujú „načierno“. Mnohí z nich sú určite vulgárni či niektorí možno i agresívni. Dnes sa však dvom konkrétnym revízorkám podarilo úplne zahatiť moju chuť i snahu vciťovať sa do ich kože. Vlastne, podarilo sa im ešte niečo viac. Dospela som k záveru, že nevraživé pohľady vrhané na ne môžu byť niekedy vlastne zaslúžené...
Ale pekne poporiadku. Do kasy žilinského dopravného podniku (DPMŽ) som prvýkrát nedobrovoľne prispela pred tuším deviatimi rokmi. Vtedy som sa prisťahovala z Bratislavy. Nebola som si istá, či si stihnem kúpiť lístok v automate, a tak som poslala sms. Tá mi podľa pravidiel dorazila pred nástupom do dopravného prostriedku. Spokojná som sa viezla mestom. Na stanici Polícia trolejbus už zatváral dvere, keď som si všimla pani, ktorá sa ponáhľala v poslednej chvíli nastúpiť. Sedela som pri dverách, preto som sa rýchlo postavila a stlačila tlačidlo na otváranie dverí. Nechcela som vystúpiť. Malo to len byť znamenie vodičovi, aby dvere otvoril. Podarilo sa. Zadychčaná pani sa do trolejbusu dostala. A za ňou ešte jedna.
Tá prvá kývla vodičovi a len čo si zbežne napravila vlasy, zastala nado mnou a pýtala si cestovný lístok. Neviem, možno sa mi aj zjavila jemná vráska na čele, keď som si uvedomila, že som do trolejbusu vlastne vpustila revízorku. Ale tak čo už, aj to sú len ľudia! Vytiahla som mobil, podala jej ho a opäť som sa zahľadela von oknom. Revízorka ale spokojná nebola. Najskôr povedala niečo, čomu som nerozumela. „Ako?“, spýtala som sa nechápavo. Ona zopakovala písmená, ktoré mi nedávali zmysel. Opäť moje nechápavé krútenie hlavou. Prstom mi na mojom mobile ukázala: DPB. Nie, ešte ani vtedy mi to nedošlo. „Poslali ste sms DPB. My sme ale DPMŽ.“ Zo mňa vyšlo niečo ako: „Och, Bože!“ A čo nasledovalo potom môžete hádať! Pani revízorka si odo mňa vypýtala občiansky preukaz a začala vypisovať pokutu. Úprimne? Bola som v úplnom šoku! Nemohla som uveriť tomu, čo sa predo mnou odohrávalo. Bolo jasné, že som nechcela podvádzať, cestovať „na čierno“. Veď sms bola riadne odoslaná, dokonca prišla aj tá spätná. Vtipno-smutné na celej záležitosti bolo, že bratislavský cestovný lístok bol drahší ako žilinský... Snažila som sa argumentovať. Nepomohlo. ..Na popis môjho zúfalého pokusu o zvrat situácie by sa dal použiť ľudový slovný zvrat „hrach o stenu hádzať“. Potrebovala som vystúpiť. Revízorka ešte nemala vypísaný lístok, a tak vystúpila spolu so mnou. Ukázalo sa, že i tá druhá pani je revízorka. Aj vonku som sa snažila. Prvá revízorka mi už nevenovala pozornosť, tá druhá len skonštatovala, že som nemala platný lístok, a preto musím zaplatiť pokutu a viac si ma nevšímala. Dívala sa ponad mňa. ..
Keď som príbeh rozprávala kamarátke právničke, s ktorou som na to poobedie mala naplánované stretnutie, tiež len krútila hlavou. „Veď to je absurdné! To Ťa predsa nemôžu kvôli niečomu takému „skasírovať“.“ Odporučila ale pokutu zaplatiť a spätne vymáhať. Pre istotu, aby suma ešte nestúpla. Kolega mi na druhý deň odporúčal pravý opak. Nezaplatiť a hneď napísať sťažnosť. Podľa neho zaplatením uznám svoju chybu a nikto sa so mnou už baviť nebude. I tak bolo. Na moju sťažnosť som nikdy nedostala odpoveď... Bola som nahnevaná a znechutená. Aj som uvažovala, že napíšem o tých dámach nejaký ostrý blog. Napokon som len rezignovane hodila rukou...
Nuž a čo sa mi stalo dnes? Opäť som spokojne sedela v dopravnom prostriedku. Linka č. 14. Zrovna som telefonovala s mamou. Kde sa vzala, tam sa vzala, revízorka predo mnou stála. Vytiahla som označený cestovný lístok. Mamina sa ešte chcela dohadovať ohľadom nášho stretnutia vo štvrtok. Keďže však tá pani niečo chcela, musela som hovor ukončiť. „Máte neplatný cestovný lístok“. „Neplatný, prečo neplatný? Veď je označený.“ „To je starý cestovný lístok. Tieto už neplatia.“ „Aha“, zahabkala som. „To som ale nevedela, že už neplatí. Ja MHD využívam veľmi zriedka...“ „Podajte mi, prosím Vás, Váš občiansky preukaz.“ A vtedy to prišlo. Moje „deja vu“ spred rokov. Spúšťačom bola práve tá veta: „Podajte mi občiansky preukaz.“ Vyjavená som sa zmohla len na vetu: „To nemôžete myslieť vážne. Nemôžete mi dať pokutu. Veď je jasné, že som to neurobila naschvál.“ Zopakovala som ju, krútiac hlavou, možno štyri alebo päťkrát.
Samozrejme, ani túto revízorku, ani jej kolegyňu moje dôvody nezaujímali. Vypočula som si len frázy typu, že oni si predsa len robia svoju prácu a nemôžu postupovať inak...
Nemôžu? Podľa môjho názoru zbabelá a hlúpa fráza! Zvykne sa hovoriť, že za zlo je do veľkej miery zodpovedná mlčiaca väčšina. Potom je tu, samozrejme, skupina ľudí, ktorá úmyselne pácha zlo. Myslím si, že ďalšou, špecifickou kategóriou sú tí, ktorí „len“ plnia pokyny. Iste, hovoriť o kategóriách ako zlo, mlčiaca väčšina či iné zmienené, je v prípade zdieľania skúseností s revízormi prehnané. Som si toho vedomá. Ale postoj revízorky, jej hranie sa na takmer nesvojprávnu osobu, ktorá nemôže inak, len plniť inštrukcie, mi tieto pojmy pripomenul. A sama pre seba som si povedala, že aj takéto naše správanie je príčinou, prečo na Slovensku stále veľa vecí nefunguje ani zďaleka tak, ako by malo... Pri takomto mentálnom nastavení je úplne zbytočné vyzdvihovať význam individuálneho prístupu či ľudskosti...
A s čím porovnávam? Pred pár rokmi som sa večer tak trochu stratila v metre v Barcelone. No dobre, vlastne tak trochu viac. :-) Už som sa dostávala do stresu. Nevedela som, ako sa dostanem na hotel a keďže bol večer, začínala som sa aj báť. Podzemná stanica metra, v ktorej som sa ocitla bola vyľudnená. Dokonca ani za informačným okienkom nikto nebol. Snažila som sa zorientovať v mapách visiacich na stene. Keď som ju zrazu zbadala. Ženu v informačnej kancelárii. Nebola priamo pri okienku. Dobrou správou ale bolo, že som tam nebola sama. Snažila som sa na ňu zavolať, no nepočula ma. Klopala som na dvere, nepočula. Odvážila som sa teda po nasledujúcom zaklopaní pomaly vojsť dnu. Urobila som smerom k nej pár krokov a oslovila som ju. Pani vyzerala, akoby od preľaknutia mala dostať srdcový infarkt. Zamrzelo ma to. Slušne som sa jej párkrát ospravedlnila a vysvetlila moju situáciu. Keď sa upokojila, lámavou angličtinou sa mi pokúšala poradiť. Moc sme si nerozumeli, no to hlavné bolo jasné. Potrebovala by som si kúpiť iné lístky a pani gestikulovala smerom, ktorým by som mala ísť. Snažila som sa zistiť, kde mám tie lístky zohnať. Ona ma len poháňala k turniketom. Keď som sa k ním priblížila, zmizla v kancelárii. To som už bola úplne zmätená. Pochopila som až v momente, keď sa predo mnou turniket otvoril. Pani opäť vyšla von a s úsmevom mi zamávala. Pustila ma. Aj bez lístka.
Rovnakú skúsenosť som mala z Barcelony na druhý deň. Mali sme kúpené cestovné doklady na autobus, ktorý nás mal zaviesť na letisko. Značenie tam mali na náš vkus nejaké neprehľadné. S prosbou o radu sme sa obrátili na jedného zo šoférov. V skratke nám povedal, že máme ísť k práve prichádzajúcemu autobusu. No vraj máme zlé lístky. Problémom bolo, že autobus robil zachádzku. Na našu otázku, či si môžeme lístky dokúpiť u vodiča povedal, že nie. Pozeral najskôr na nás, potom na doklady, opäť na nás a zase na doklady. Asi videl zúfalstvo v našich očiach... Šibalsky sa na nás usmial: „Pomôžem Vám“, povedal. „Keď nastúpite do autobusu, len vodičovi zbežne ukážte lístky.“ Zadaniu sme príliš neporozumeli, ale rozhodli sme sa urobiť, ako nám poradil. Keď sme nastupovali do autobusu, veľmi kamarátsky podišiel k oknu vodiča a začal mu niečo ukazovať na svojom mobile. A vodič nášho autobusu venoval našim cestovným lístkom naozaj len zbežnú pozornosť. Celú cestu sme ale prežili s „malou dušičkou“. Na príhode sme sa zabávali až po našom vystúpení. A popravde, boli sme presvedčené, že samotný vodič, pomocník, sa na celej príhode dobre bavil. Niečo ako návrat do šibalských chlapčenských rokov. :-) Vďaka jeho huncútstvu sme lietadlo stihli.
Aby som ešte v závere uviedla jednu vec na pravú mieru. Ja som skutočne dosť predpisový typ. Myslím si, že pravidlá by sa mali dodržiavať. Na druhej strane, všetci máme vlastný úsudok a snáď aj dáku dobrú vôľu. A tie by nás, podľa uváženia, mali viesť k uplatňovaniu individuálneho, ľudského prístupu.
A čo záverom? Tentokrát odo mňa DPMŽ peniaze nevymôže len tak ľahko! Tentokrát budem uvedomelou občiankou, ktorá sa postará o to, aby minimálne dostala odpoveď na svoju sťažnosť. :-)
A ospravedlňujem sa tým revízorom a revízorkám zo štvrtej kategórie, na ktorých sa tento text (vrátane nadpisu) vôbec nevzťahuje, lebo by im jednoducho krivdil. :-)
