Sme šťastní , sme spolu , sme rodina . Princezná mi začala hovoriť mamka (týždeň po pojednávaní, čiže mesiac od príchodu k nám) a ja ako dojatá matka „prvorodička“ si to musím natáčať a dojímať sa tým, ako si k nám našla cestu a ako si nás obľúbila ešte viac, keď nám začala vravieť „ľúbim ta“, každá mama vie , že nie je nič krajšie, než keď je už večer vycicaná z toho kolobehu a hovorí si nič nezvládam , nič som nestihla a bla bla bla a čo sa stane po tom ? Tie deti majú v sebe určite nejaký radar, pretože vždy vedia, kedy majú prísť objať nás a povedať maminka ľúbim ťa . No, ale aby som neopisovala len niečo s čím sa stretne asi každý milujúci rodič . Podľa mňa všetci adoptívny rodičia riešia jednu z najdôležitejších vecí vo výchove osvojených detí . Ako a či povedať deťom odkiaľ prišli ? My sme v tom mali jasno od začiatku. ÁNO, povedať to dieťaťu. Aj keď sme si s úsmevom vypočuli aj radu ,pri našom princovi (áno, máme aj chlapčeka ku ktorému sa určite dostanem) „ no , maličkému aspoň nemusíte nič vysvetľovať , pretože je úplne ako milovaný pán TáTa, ktorý je na to patrične hrdý a ja patrične pobavená. Samozrejme , my sme za úprimnosť vo vzťahu a preto táto možnosť neprichádza do úvahy , každopádne naša dcérka má dnes už 4 roky a preto sme už s vysvetľovaním reálne chceli začať , priznávam hlavne asi kvôli mojej zvedavosti, ako to ona pochopí . Idem teda do toho v hlave si pretáčam príbeh, ktorý ju možno zaujme o nádhernom dievčatku( pretože to asi odporúčali na každej príprave na rodičovstvo - príbeh o príchode do rodiny) a sledujem ju , jej reakcie sú úplne úžasne a pre mňa je ťažké sa nesmiať. Tu je len zlomok z nich ( nechcem vás unudiť ).
Reakcia : Začínam rozprávať o dievčatku, ktoré sa narodilo atď, atď a krátko po narodení muselo ísť do nemocnice, kde sa začal jej nový život ... jej zastavenie „ maminka a ja som bola v nemocnici , keď som bola bábätko? „ moja reakcia .. „ hmm Jaja a ako vieš , že je to o tebe ? „ To bolo to prvé čo ma napadlo , netušila som ako reagovať , ale mám aspoň vtipnú spomienku .
Reakcia : Netuším prečo, ale asi sa mi ten príbeh nepodarilo povedať 2 krát úplne rovnako a tak som začala pred nedávnom asi po 50. krát ( jej sa asi páči , ako ju v tom príbehu vychvaľujem, že ho stále chce počúvať) znovu rozprávať ,samozrejme som začala trochu inak a tak reakcia nenechala na seba dlho čakať bola som znova v pasáži s nemocnicou , ale nejak mi nenapadli slová, tak skrátka pokračovala za mňa až kým som sa nechytila a nepokračovala ďalej .
Takže rozprávky v rannom veku naozaj vrelo odporúčame , sú vhodné na všetko a netreba sa ich báť používať ako edukatívnu pomôcku . Ja viem , isto nevravím nič nové, no niekedy mám pocit , že nám ľudom toho treba veľa pripomínať aby sme nezabudli na to čo je dôležité (napr. len pri pohľade spoločnosti na adopciu a hlavne adopciu rómskych detí, ale to je na inú debatu) .
