
A dnes? Do vlaku som nastúpila v Považskej Bystrici. Smer cesty - Trnava a misia: posledná skúška zimného semestra z Dejín filmu. Na počudovanie sa mi podarilo chytiť si miesto, čo nebýva zvykom. I keď, popravde, vždy sa vopchám medzi kopu ľudí, ktorým to možno nie je dvakrát príjemné. No čo...Nebudem predsa takmer dve hodiny stáť!
Po otrepanej formulke: „Máte tu voľné?", napriek tomu, že obsadené je jedno miesto zo šiestich a po súhlasnom úsmeve mladého pána si sadám na obľúbené miesto. K oknu. O zanedbateľných pár minút, vlak sa sotva stihol vzdialiť od stanice, sa otvárajú dvere kupé a prisadá si jednoduchá dáma vekovo okolo 30-tky. Rovný strih vlasov nad plecia, veľké oči, úsmev a nie práve zdravo vyzerajúce zuby v ňom. Oblečená v rifliach nie veľmi lichotivých jej postave a tmavej, o pár čísel väčšej vetrovke.
„Sa vám chce spinkať?" pretne ticho slovami nasmerovanými mladému pánovi oproti. Mladík (paradoxne starší odo mňa), pomaly otvorí unavené oči a pokrčí plecami.
„Do práce?" ďalej vyzvedá.
„Nooo..."
„A kde?"
„Do Bratislavy."
„A odkiaľ si? Ináč, ja som Jana." suverénne začne tykať a už načahuje ruku červenú, mrazom vyštípanú, na znak zoznámenia. „Teší ma."
„Ja som Juro a som z východu." opätuje jej pozdrav.
„Jožo?" skrivý tvár a prisunie sa bližšie.
„Niee, Juro."
„Ale ženatý."
„No."
„A čo sa ti stalo na prst?" tentokrát jej tvár predstavuje stelesnenie ľútosti. Je zaujímavé pozorovať jej reakcie, mimiku a občas aj gestikuláciu. I keď, priznávam, občas i trochu smiešne. Držíme sa. Ja aj spolucestujúci občan Jožo. Teda vlastne, Juro.
„Spadol som."
„Kráááásnu gumičku máš," obracia pohľad aj zvyšok tela na mňa s cieľom vymeniť si zopár klišéovitých info aj so mnou.
„Ďakujem. Ale je to veľmi stará gumička," odpovedám a hanbím sa ako pes. Zas raz som nestíhala a schmatla som prvé, čo mi prišlo pod ruku a zdalo sa byť užitočné na skrotenie neposlušnej hrivy. Bola to modrá, vyťahaná gumka do vlasov z čias, keď som mala ešte obrovské, huňaté vlasy. Bola som vtedy asi piatačka na základnej.
„Mňa to nezaujíma. Je prenádherná. Naozaj." Prišlo mi Jany ľúto. Mala som chuť jej tú ozdobu do vlasov darovať. Keby som tak mala náhradnú...
„Tak ďakujem," sklopím oči a ďalej hľadím do knihy.
Veľa toho neprečítam a už sa ku mne Jana opať nakláňa. Tentokrát šepotom, takmer vôbec ju nepočuť, žiada: „Ccc, Ccccssc. A nemáš 50 centov?"
Otázky tohto typu nemám v láske. Nikdy neviete, v akej je človek situácií, na čo vlastne drobné potrebuje. No spoločenskou deformáciou sme sa naučili automaticky a zhrozene odpovedať. „Nie, nemám."
„Máš špinavé gate, aha." Obracia svoju pozornosť spolu so vztýčeným ukazovákom opäť na Jura. Juro otvára oči (Ach, chudák, ani zdriemnuť mu nedá, pomyslím si), rukou „odpálkuje" nitku, ktorá v očiach Jany špatí Jurove bledé rifle, a chystá sa znovu uložiť k spánku.
„A vieš čo?"
„Čo?" pýta sa Juro naoko zdvorilo, s miernym zúfalstvom v hlase.
„Teraz to vyzerá lepšie."
Juro sa pousmeje, ja tiež. Chvíľku zostáva v kupé ticho. Také to príjemné, nie trápne, lezúce pod kožu. Až kým si Juro neuvedomí, že zaspať sa mu už zrejme nepodarí.
„A vy vlastne kam cestujete?"
„Do Púchova." Odpovedá Jana a dôležito sa napraví. Pyšná na to, že sa o ňu konečne niekto zaujíma.
„Od priateľa?"
„Niéé." zahanbene sa povrtí na mieste a pokračuje: „U doktorky som bola."
„To ste museli vstávať skoro."
„Kdežééé. O ôsmej som šla a už aj idem naspäť. To len tak, na otočku."
„Tak to máte potom šikovnú doktorku. Čo ste, nachladnutá?"
„Ale čoby. Keď tam nikoho nebolo...Na injekciu som bola."
„Aha." Neurčito odpovedal a tým sa zdvorilo vzdal ďalšej zvedavej otázky.
"Viete, ja chodím k psychiatričke."
A napriek tomu, že to bolo zo situácie celkom ľahko vyvoditeľné už vopred, nastalo ticho. Áno, to trápne ticho, ktoré ide až do špiku kostí a hocijaké vypovedané slová by boli ešte trápnejšie. Nie všetci sme sa však videli 10 000 kilometrov pod povrchom zemským. Janka sa usmiala, vstala a v dverách sa poslednýkrát otočila.
„Tak a som doma. Ďakujem, že som vás mohla stretnúť. Krásny deň, nech sa vám darí."
Zostali sme v kupé sami. Ja. Tá, ktorá občas pohŕda a on. Ten, ktorý si len potrebuje zdriemnuť pred ťažkým týždňom. Tak nech ho nikto neotravuje!
Tiež milujete? Ľudia, osudy, príbehy. Vo vlaku žijem svoj vlastný svet.






