Mám rada smiech a oči pre plač. Farby, melón a mladú broskyňu pod oknom mojej izby, knižné príbehy a ich hrdinov. Páči sa mi úprimnosť, more a veci každodenné. Tie, ktoré život prináša. Len tak, nenápadne. Tu a teraz Zoznam autorových rubrík: .každodenný život, .dni sviatočné, .môj svet fantázie, .aktuálne, (ne)spokojne, .staršie záležitosti
Volám sa Veronika, som vysokoškolská študentka a platím 41 eur mesačne za nájom. Veľa tiež míňam na oblečenie, priemerne 26 eur a vďaka cestovaniu z rodného mesta do študijného je moja peňaženka ľahšia o 24 eur mesačne. NAOZAJ?
Reč je o konferencii Internet Rulezz 2013 - All about Facebook. Tí z vás, ktorých to zaujalo a mali by ste chuť ísť, smola. Už včera bolo neskoro.
alebo Majestic Music bar - vitaj a (na) nič (sa) nepýtaj! Občas sa to stáva. Že ľudia sa nepohodnú, vznikajú nedorozumenia, hádky, krik. Občas sa to stáva. Že ľudia nenávidia ľudí. Vzniká násilie, agresivita a situácie podobné tejto.
„A je tam prales?" pýta sa ona približne v čase, kedy otváram dvere na kupé a prisadám si. Podľa smiechu tej druhej, od ktorej bola očakávaná odpoveď usudzujem, že dnes bude opäť sranda. Neviem prečo, ale mám šťastie na ľudí, ktorí niečím jednoducho nie sú normálni. Občas v dobrom, občas práve naopak.
Pri Facebooku a hudbe priamo z Youtube sa socializovať, hľadať inšpiráciu a nové myšlienky s ľahkosťou prijímať. Veľa nápadov a splniteľných ideí a plánov čaká v špici ceruzky na okamih, kedy budú zapísané do diára na konkrétny dátum. Kedy sa stanú reálnymi.
Dnes sme boli s otcom na hríby. I keď viem, že správne sa povie na huby, lebo hríb je len jeden z mnohých typov húb. No nie vždy sú veci také, aké sú a nie vždy všetko robíme správne, i keď vieme, ako sa to patrí.
Biele steny vypĺňajú len obrazy voľne rozmiestnené tu i tam. Interiéru dominuje jednoduchá knižnica naplnená inšpiratívnymi dielami tradičných aj moderných spisovateľov. Prsty dvoch rúk nestačia na spočítanie možností, ktorými sa ľahké svetlo jasných dní prediera dnu. Väčšinu času sa bytom rozlieha hudba zo starého gramofónu. Pochádza zo starožitníctva na rohu a je to poriadny kus! Drevené parkety vŕzgajú pod nohami, omamné vône croissantov vábia a často do rytmu ruchov ulice klepú niečie prsty na písacom stroji. Milujem byty s atmosférou. Tento ju má. Neodolateľnú!
Úlohou televízie je ponúknuť niečo, na čo sa budú diváci pozerať. A na čo sa budeme pozerať? Na priamy prenos svätej omše? Na cenzurované filmy či na inteligentných ľudí bez štipky humoru? Nie! Naše oči priam prahnú po prostom ľude, po ľudskej naivite, po chudákoch, čo nemajú ani (s prepáčením) čo do huby vložiť. Čakáme, kým sa v tej farebnej „bedni" mihne prostitútka, kým celebrita spôsobí faux pas či pornoherec ukáže viac, ako sa patrí. Ľudia - my, milujeme tragédie, komédie A happy endy. Čia je to chyba? Nikoho. Takí proste sme.
Nie som nahnevaná na politikov. Necítim averziu voči Ficovi, ktorý prepísal históriu a ja naozaj netuším, čím sa o to zaslúžil. Nepociťujem nechuť ani nad SMER-om, ktorý možno bude držať žezlo počas nasledujúceho volebného obdobia úplne sám.
„Čas na čaj!" odráža sa od chladných stien mužský hlas. Vo Viktorovi táto obyčajná veta vyvolá neobyčajné spomienky. Na knihu, ktorú raz čítal. Pousmeje sa a odvráti sa presne tak, ako to v knihe spravil hlavný hrdina.
Milujem cesty vlakom. Koľkokrát som už zopakovala túto vetu? Vždy, keď sa veziem v starom, vŕzgajúcom vagóne, stane sa niečo, čo mi utkvie v pamäti. Niekto, kto ma naučí nové veci. Maličkosti. O živote. Doteraz spomínam na jednu osobu. Vekovo okolo 60-ky, sivučké vlasy, kolínska. Oholený nahladko, košeľa a retro svetrík. Srdečný pohľad a Vôňa chlapa. Takého ozajstného. Školská taška Harry Potter a chlebík vo vajíčku. Ako som už povedala. Občas ľúbim cesty vlakom.
Skôr, než ti rozpoviem rozprávku na dobrú noc, polož si jednoduchú otázku. „Som šťastný? Zmenil by som niečo na sebe, na druhých, na živote?" Už poznáš odpoveď? Tak teda dobre...
Bol si ťažký. Tvrdý a prísny. Ale taký má byť učiteľ. Neoblomný, neúprosný. Bez hanby a s gurážou. Musí sa stať vzorom a nezostať nepovšimnutý. Hovoriť málo, no naučiť veľa. Naučil si. Možno príliš. Možno...
Pery suché. Popraskané. V ústach nepekne a v priestore zvukoprázdno. Len občas mi bosé nohy vykúkajúce spod periny pohladí zimný vánok predierajúci sa cez škárku pootvoreného okna.
Vianočná výzdoba od októbra, výpredaje, všetky tie reklamy, marketingové ťahy, koledy, zhony a nervozita. Odjakživa som odporca prežívania Vianoc od konca leta po Nový Rok. Ale týždeň pred Štedrým dňom, malý krôčik od narodenia Dieťatka v jasličkách, to začína chytať aj mňa. Napriek tomu, že u nás stále nesneží. A tak spomínam...
Svet, do ktorého sme sa narodili, je plný farieb. Paleta ponúka širokú varietu zábavy, nudy, dobra aj hriechu, smilstva, smiechu, smradu, špiny, hliny, trávy aj trávy, vitamínu C, ale aj „E"... Cukrovej vaty, kolotočov - v hlave, na lúke, v žalúdku. Opíc v zoo aj v bytoch, slepačích vývarov a iných operencov. V rôznych skupenstvách. Reálny svet, v ktorom žijeme, dávno nie je BlackWhite. Veď aj hlúpy vie, že farboslepí nevidia len v dvoch farbách.
Včera v noci sa mi zadarilo. Ocitla som sa v pozícií takpovediac „outsidera spoločnosti". Postavila som sa pravidlu: „Kto nepije s nami, pije proti nám!" Nie, že by som sa ešte nikdy nepozerala na svet cez „triezve" okuliare, ale obraz bol DOTERAZ akýsi ružový. Zlomový okamih nastal, keď mi niekto sviežim alkoholickým dychom odrosil sklíčka. Prežila som noc, ktorá by sa dala ľahko a trefne porovnať s dnes tak obľúbenými parodovanými horormi. S rozdielom, že mne do smiechu nebolo. Ani raz.
Prší tak intenzívne, že pásy vody lejúcej sa asi z neba by mali rušiť spojenie. Ale nerušia. Je intenzívnejšie ako všetok dážď sveta. Čím viac prekážok je kladené neviditeľnému spojeniu dvoch duší, tým je silnejšie. Harmónia sŕdc. V tom spočíva kúzlo šťastia. Nie v kráse, bohatstve, šperkoch, dovolenke.
Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. Kto si dnes už len spomenie? Pár dní dozadu ich bolo plno aj v najtmavšom kúte. Na blogu SME bol každý druhý článok venovaný hokeju. -Ako som bol na Majstrovstvách. -Ako vkladáme do Našich nádej. -Zlatí chlapci. -Naši sú najlepší... Až to ťažko liezlo dolu krkom. Skôr naopak.
Keď mi minuloroční štvrtáci básnili o tom, akou je maturita banalitou a vyznávali ideu, ktorá hlása, že svet je gombička, verila som im. Mama to vzala z opačného konca. Učiť sa, učiť sa, učiť sa... A ja? Ja som si zobrala ponaučenie z oboch protikladných strán. „Výcuc" vyrobený pre mňa.
