Tak napríklad autobusy. Tie sú v Čile malým zázrakom. Pri pohľade na farebné, chudobné, plechom obité domy síce môžete ohŕňať nosom, akonáhle však pri vás zastane autobus, zdá sa vám, že ste vo Švajčiarsku. Nastúpite do autobusu... Krásny, moderný, priestorný, čistý... ale to ešte nič nie je, tomu sa len začudujete, spokojne pokrútite hlavou a poviete si: „Fíha, tí Čiľania sa ale snažia. Ten náš slovenský tragač vyzerá celkom ináč..."(samozrejme preháňam, už aj slovenské tragače sa veľmi zlepšili). V autobuse sa poobzeráte okolo seba a vidíte nad sebou nejakú svetelnú tabuľu. Nevenujete jej pozornosť, pretože sa spokojne váľate v obrovskom autobusovom kresle. Vodič sa rozbehne. O chvíľu začujete jemné zapípanie, ktoré neviete lokalizovať. Autobus spomalí. Zrazu predbieha niekoho na ceste a pípanie sa ozve zas. Začnete sa venovať detektívnej činnosti a všímať si svet okolo seba. Nakoniec zistíte tieto fakty: Na svetelnej tabuli sa neustále všetkým cestujúcim ukazujú informácie o rýchlosti a mene vodiča a svetelné nápisy vás upozorňujú, že autobusy (ich rýchlosť a čas) sú monitorované GPS cez celoštátny kontrolný systém. Zároveň vás nápis na tabuli prosí, aby ste nahlásili každé prekročenie rýchlosti na určenom čísle. Vodiči však spravidla rýchlosť dodržiavajú. Cestujúci by ich asi vyhodili z autobusu, keby mali stále počúvať to otravné pípanie.
Tak toto bol diaľkový autobus pre bohatších (cesta je napriek tomu veľmi lacná, i keď si priplatíte za coche cama - obrovské kreslo, ktoré sa dá sklopiť na skoro-posteľ). Dá sa cestovať aj pomalšie a ešte lacnejšie. Taký maličký, ale stále veľmi pohodlný autobus na krátke trate (300 kilometrov) nás vezie rovných 12 hodín.
Zastavujeme pri každom domčeku, stromčeku, pri krčmičke. Ak na vodiča zakýva nejaký pocestný vedľa cesty, vodič autobusu okamžite zastane a slušne ho vyloží o kúsok ďalej vo vedľajšej osade. Neváha urobiť i malú zachádzku. A takto to ide celých 300 kilometrov. Niekedy vodič preváža i rôzne zásielky. Vedľa cesty napríklad zakývala na vodiča babka, čosi zašemotila a vodičov pomocník (v tomto prípade jeho malý syn) šibko vyskočil z autobusu a zobral od babky 3-4 tašky. Za 20 minút autobus zastal niekde v poli a na tomto bohom zabudnutom mieste, kde nič nebolo, v presne určený čas už stála iná babka a zásielku prevzala. Doteraz neviem, ako sa tí ľudia dohovárajú. Možno tu stále funguje nejaké indiánske šamanstvo, alebo čítanie myšlienok . Organizácia je to však rozhodne lepšia ako DHL v Argentíne, cez ktoré sme poslali rodičom a kamarátom pohľadnice, ktoré k nim putovali 2 mesiace. A nikde som nevidela, že by sa za túto expresnú doručovateľskú službu platilo.
Z autobusu sme vystúpili uťahaní, ale vďační a dobre naladení. Čas sú síce peniaze, ale služba, hoc aj neznámemu pocestnému, platí za viac.
