Uťahaní, špinaví, hladní (dva týždne sme striedali sušenú stravu, vločky a kašu) sme zložili batohy na chodník a sadli si na lavičku. Autobusy s neznámymi destináciami prichádzali a odchádzali, na stanici panoval čulý ruch. „Nečakáte na autobus do Chiloé?" Prihovoril sa nám znenazdajky malý chlapík v uniforme vodiča. „Nie", odbili sme ho stroho. „Ale nechceli by ste ísť do Chiloé?" Chlapík sa nevzdával. Pozreli sme sa neisto na seba. „A kedy odchádza autobus?" Chlapík ukázal na obrovský autobus a odpovedal: „Hneď". Pokrčili sme plecami a za 5 minút sme už sedeli v autobuse. Z rozhovoru s cestujúcimi sme sa dozvedeli, že naša cesta bude trvať 8 hodín a ideme do mestečka Castro - vraj najkrajšieho mestečka na ostrove.
Aby sme nevyzerali, ako nevzdelaní tuláci (dovtedy sme nemali ani tušenia, že smerujeme na ostrov), vytiahli sme sprievodcu a dočítali sme sa, že Veľkú noc strávime na druhom najväčšom ostrove v Čile (8,394 km²) a piatom najväčšom v Južnej Amerike.
Názov ostrova je odvodený od slova chillwe, ktoré v pôvodnom indiánskom jazyku znamená « miesto chelles». Chelles (Larus maculipennis) sú tamojšie vtáky, biele s čiernou hlavou, vyskytujúce sa na ostrove v hojnom počte. Ostrov z veľkej časti pokrýva « selva valdiviana » večne zelený les.
Kultúra na ostrove je zmesou katolíckeho náboženstva a zvykov pôvodného obyvateľstva. Zaujímavosťou na ostrove boli najmä drevené kostoly zaradené do kultúrneho dedičstva UNESCO. Ich počiatky siahajú do obdobia misií jezuitov v 17. a 18. storočí. V misiách pokračoval v 19. storočí františkánsky rád. Misionári priniesli do Chiloé architektonické prvky svojej krajiny - kostoly sú fúziou európskej a autochtónnej architektúry. Na ostrove je 150 takýchto kostolov. Toľko rozumy zo sprievodcu.
Sobotné veľkonočné obrady sme strávili v kostole v Castre. Kostol vyzeral ako neo-gotická katedrála, zvonku obitý plechom (tak, ako väčšina domov v Čile) a zvnútra nádherne vyzdobený interiér, celý z dreva (klenby, steny, oltár...). Drevený Notre-Dame.
Ak sa niekomu zdajú veľkonočné obrady v kostole obradné a dlhé, obyvatelia Chiloé prekonali v obradnosti a dlhosti svetový rekord. No človek čas prestal vnímať. Bez slova som sedela na zemi na koberci, spoločne s inými a kontemplovala radostnú atmosféru, ktorá žiarila z ľudí. Niekto si všimol, že nespievam, pristúpil ku mne a podal mi spevník. Nevedela som sa zo spevníka vysomáriť a už bola pri mne druhá pani, nalistovala mi stranu a ukázala riadok, ktorý sa spieval. Po chvíli mi niekto podal sviecu, aby som ju mohla zapáliť. Iný mi podal papierik s modlitbou. Nikto si ma začudovane neobzeral, hoci v tejto ich homogénnej a slávnostne oblečenej spoločnosti cudzinskosť z nás priam kričala. Snažili sme sa obliecť si čo najčistejšie a najslušnejšie šaty, ale keďže sme už mesiace vliekli so sebou len turistické topánky a oblečenie do hôr, veľa sme toho na výber nemali. Na konci nás neznámi ľudia prišli vyobjímať a zvestovali nám, že Kristus vstal z mŕtvych, a že sa spoločne s nami z toho tešia.
V povznesenej nálade som vyšla von. Námestie pred kostolom sa ozývalo radostným džavotom. Sadli sme si na schodíky pred kostol a dlho do noci sme počúvali, akí sú títo ľudia v chudobných, ale slávnostných šatách šťastní a veselí...
