Nestihla som sa ani predstaviť a už ma pani prerušila otázkou: „Dobrý deň, ste štátny zamestnanec?"
„Nie, nie som, ale potrebovala by som vyšetrenie pre moju matku, ktorá je v akútnom stave," odpovedala som.
„Je vaša matka štátnym zamestnancom?" druhá otázka.
„Nie, nie je, ale potrebovali by sme krátke ambulantné vyšetrenie, nie hospitalizáciu, a vaša nemocnica je najbližšie, keďže momentálne nemám auto."
„Ani vy, ani vaša matka nie ste štátnymi zamestnancami, nemôžeme vás vyšetriť." Znela nevrlá odpoveď.
Nepomohli ani prosby, ani hrozby. Na otázku, či majú zakázané vyšetrovať iných ľudí ako štátnych zamestnancov, milá pani odpovedala: „Nemáme to zakázané, ale môžem vám to povedať aj takto: sme plní...". A zložila.
Aha... na to sa už nič nedá povedať, keď sa to dá povedať aj takto. Veď nie som ani predseda politickej strany, ani nenosím uniformu, ani nemám potrebných „krstných otcov" v politike, tak je len prirodzené, že majú plné kapacity.
Preto ma tak veľmi nahnevala iniciatíva Roberta Fica. Najprv v roku 2008, keď oznámil, že v centre mesta bude stáť nová nemocnica pre pánov v uniformách. Áno, muži v uniformách sú veľmi atraktívni, ale to nie je dôvod, aby sme im za naše dane dávali pôžičku viac ako 46 miliónov eur na ich nemocnicu. Pán Fico síce tvrdil, že si to zaplatia sami, z predaja nadbytočného majetku. Smiešne... uniformovaní páni (a dámy) snáď žijú v nejakom paralelnom štáte, majú paralelný rozpočet a svoj majetok? Za predaj nadbytočného majetku sa mohlo prilepšiť učiteľom, alebo postaviť zopár ihrísk, cyklistických trás, alebo predovšetkým obnoviť nemocnicu Kramáre, na ktorú sú odkázaní obyčajní ľudia, a ktorá sa pomaly rozpadáva. Po mojej nemilej príhode ma Fico nahneval aj druhý raz, teraz, keď práce na projekte nemocnice už rozbehol. (Poznámka pre ne-Bratislavčanov: Cintorínska ulica, kde má vyrásť nová nemocnica je úzka ulička... ani pri najlepšej vôli sa tam nedá poriadne zaparkovať a výjazdy sanitiek a motanie sa v priľahlých uličkách budú výkonom hodným Jamesa Bonda...). Mimochodom, nadbytočný majetok, ktorý sa mal predať do roku 2012, a ktorým sa mala splatiť pôžička, je stále majetkom štátu.
Okrem toho, v Ružomberskej vojenskej nemocnici, kde momentálne pracuje 1500 zamestnancov ohlásili v novembri 2012 prepúšťanie. Letecká vojenská nemocnica je aj v Košiciach a nemyslím si, že máme toľko chorých vojakov, policajtov, či hasičov, aby zaplnili tri veľké nemocnice. Deklarovaný zámer „nemocnica pre širokú verejnosť" pravdepodobne platí len ak nie sú práve „plní". Alebo možno sa širokou verejnosťou myslí zopár papalášov s rodinami a ich kamarátmi. Zodpovedá tomu aj umiestnenie nemocnice v centre hlavného mesta, pár stoviek metrov od väčšiny ministerstiev a na najdrahších pozemkoch v republike.
Ale chápem ich, keby som mala v skrini nejakú uniformu, ani mne by sa do normálnej nemocnice na Kramároch nechcelo, najmä keď všetci, ktorí sme tam ležali, alebo boli na návšteve vieme, ako tam vyzerajú napríklad záchody (a Kramáre sú ešte jedna z lepších alternatív, čo nám smrteľníkom ostala). Najveselším zážitkom známeho, ktorý bol operovaný na urológií na Kramároch je príhoda, ako im vždy ráno do vojenských kanvíc (aspoň tie kanvice boli vojenské) navarili čaju, ktorý si chodili hneď od rána do termosiek naberať samotní zamestnanci nemocnice... Na obed už mohli pacienti len sŕkať vodu z vodovodu. Keďže prvoradou úlohou urologických pacientov po operácií je piť a piť, známy bol dosť rozčarovaný a prosil širokú rodinu a priateľov, aby mu do nemocnice nenosili nič okrem čaju a toaletného papiera (ten si tiež pacient obstaráva sám). Príhoda sa stala pred niekoľkými rokmi, teraz možno už čaj nevaria do vojenských kanvíc a možno ostane aj pre pacientov.
Ale keď belgická princezná Mathilde mohla porodiť dieťa v štátnej nemocnici a Václav Havel bol hospitalizovaný tiež v „normálnej" nemocnici, , tak nevidím dôvod, prečo by s nami nemohli zdieľať nemocnice aj naši úradníci. Veď my im ten čaj na Kramároch nevypijeme a aj záchodový papier požičiame, keď budú potrebovať.
