Na nedeľnej prechádzke po našom hlavnom meste, som zažila niekoľko dobrodružstiev, ktoré Bratislava ponúka pravdepodobne aj turistom, hneď ako sa chcú poprechádzať po Dunajskom nábreží. Prechádzka začala ako pomerne nudné popoludnie. Po nedeľnej búrke sa vyčasilo, vyšlo slnko a bolo tak bratislavsky dusno. Zastavili sme sa pri prvej, fajnovo vyzerajúcej kaviarni na nábreží Eurovea. Sedačky boli ešte trochu mokré, ale nevadí, papierovú vreckovku si nosím vo vrecku, vždy sa na niečo zíde. Horšie bolo, že slnečníky boli poskladané a slnko už poriadne pripekalo. Nejaká slečna sa motala medzi stolíkmi a kde-tu čosi utierala.
„Dobrý deň, bolo by možné rozprestrieť slnečník?“ spýtala som sa.
„Čóóóó?“ Slečna sa na mňa neomalene oborila a pozerala pohľadom, v ktorom sa miešal údiv s pobúrením.
Zľakla som sa. Vari som si nepomýlila nejakú celebritu so zamestnankyňou baru?
„Prepáčte, vy tu v kaviarni pracujete?“ opýtala som sa pre istotu. Odpoveďou mi bolo len myknutie hlavou, z ktorého som usúdila, že pokiaľ slečna nie je z nejakej inej kultúry, tak myknutie znamená, že áno.
„Aha... A mohli by ste, prosím, vystrieť aspoň jeden slnečník, aby tu bolo trochu tieňa?“ zopakovala som.
„A čo nevidíte, že je to tu mokré?“ tentokrát sa na mňa slečna osopila s neskrývaným pohŕdaním, ktorý by odradil aj sebavedomejších klientov ako som ja.
Pobrali sme sa teda do ďalšej kaviarne – Nespresso. Utreli sme si mokré sedačky a čakali. Vďaka neduživému stromčeku tam bol dokonca aj tieň. Bola som nadmieru spokojná, na kávu, síce za nekresťanskú cenu, sa mi už zbiehali slinky. Po chvíli prišiel k nášmu stolíku sympatický chlapec.
„Prosím vás, mohli by ste si presadnúť tam na terasu, tu sú mokré stoly.“
Bol milý, tak som mu milo odpovedala: „To nevadí, stoličky som už utrela, utriem aj stôl, ak nemáte handričku.“ Vôbec mi nevadí, ak sa káva bude servírovať na trochu mokrom stole.
Chlapec bol však neodbytný, buď máme odísť, alebo si presadnúť do plnej terasy, kde sa fajčilo ostošesť. Či by bol veľký problém doniesť kávu o pár krokov ďalej, k mokrému stolíku (ktorý som ochotná vyutierať), sme sa nedozvedeli, pretože chlapec mal len dve alternatívy: presadnúť, alebo odísť.
Tak sme odišli. Už sme sa ani nepokúšali si niekde sadnúť, aby sme sa nedostali do konfliktu, prípadne neurazili obsluhu, nedeľa by predsa mala byť dňom pokoja. Rozhodli sme sa, že si dáme vo vedľajšom Topper clube zmrzlinu. S ňou si budeme môcť sadnúť, kde sa nám zapáči. Moja mama má nesmierne rada oriešky a tak zdvorilo poprosila pani za výdajným pultom, či by jej nemohla nabrať zmrzlinu tak, aby tam mala aj jeden skutočný lieskový oriešok, ktorých boli na vrchu nádoby pohádzané celé kopy. Pani sa zatvárila tak kyslo, ako keby nám podávala citrónovú namiesto orieškovej a cez zuby precedila, že „aj tak by ste ho len vypľuli...“ Nezmohla som sa na žiadnu rozumnú odpoveď, len som úporne rozmýšľala, čo by mohlo viesť normálneho a ináč zdravého človeka k tomu, aby vypľúval lieskový oriešok, keď si práve kúpil orieškovú zmrzlinu. Oriešok nám pani samozrejme nedala.
Kým sme s kyslým úsmevom lízali orieškovú zmrzlinu, pred poslednou z týchto výstavných kaviarní sa potkol nejaký pán na vytlčených dlaždiciach. Z rozhovoru s jeho pani a z inojazyčného jajkania vyplynulo, že je to chudák turista. Napriek boľavej nohe sa zohol a 10 minút trpezlivo vkladal vytlčené a rozvyklané dlaždice na svoje miesta, poklepkával po nich, aby sa na nich už nik nepotkol.
Dobroprajne to síce mohol urobiť aj personál kaviarne, alebo napríklad mesto... ale to by sme si v Bratislave ani my miestni, ani turisti, žiadne dobrodružstvo neužili.
