Keď prší, rastiem...

Poznaj sám seba. Je ťažké a aj jednoduché spoznať svoje vnútro. Záleží od vlastného chcenia, presvedčenia. Od vlastnej vôle a cesty alebo spôsobu, ktorý si vyberiem. Často si však nevedomky volím ten ťažší a preto mi to moje sebapoznávanie trvá dlhšie. Alebo je môj celý život na to určený? Keď sa uvoľním, skúsim nad tým premýšľať. Mám priateľa. Sme spolu od februára, našli sme sa tak prozaicky, aj dnes som sa smiala, že to bol ten blbý pokec na azete. Ale na tom nezáleží. Dôležitejšie je, že sme sa už asi 50 krát rozišli. A bola som stále zmätená, prečo je to tak. Názory sme si vymieňali, zdá sa, že každý deň. Ale boli to rôzne nepodstatné hádky o neostrihaných nechtoch, nezatvorenej mise na záchode a nespláchnutom čúraní, alebo o vstávaní po dvanástej na obed. Myslela som, že ho už celkom poznám. Viem, ako sa správa v mnohých situáciách, viem ako sa správa k rodičom, bratovi, ku mne, k priateľom. Viem, akú hudbu počúva, aké filmy pozerá, aké jedlo papá, aké knihy číta, aké náboženstvo ho zaujíma, koho obdivuje, koho zas nemá moc v láske, viem, kam si rád sadne a medituje. Ale neviem, aký JE VO SVOJOM VNÚTRI. Ešte NEPOZNÁM JEHO DUŠU. A po dnešnom ďalšom jeho zaliatí mojich koreňov som opäť vyrástla o ďalší lístok na stonke. Viem, že s človekom, ktorý sa mi oddáva, nesmiem narábať ako s niečím, čo chcem ovládať. Túžim spoznať jeho myseľ, pocity, pretože ho ľúbim a cítim, že je to naozaj človek, s ktorým by som chcela prežiť ešte veeeľa krásnych aj menej krásnych chvíľ. A to, že neviem spoznať jeho, znamená, že ešte nepoznám seba. Plakali sme, plačeme a ešte budeme. Ale keď prší, rastiem. Som o jeden schodík vyššie a keď sa dostanem na vrchol...Teším sa na to miesto, lebo tam sa duše spoja v jednu...