Veci sa majú tak. Veľkéštedrovečerné prekvapenie (á la tiger) bolo dokonale naplánované. Spiklenci –ja, môj brat a otec – sme o tigríkovi vedeli. Jediný, kto ničnetušil, bola moja úbohá mamina, ktorá má k zvieratám všeobecne dosťrozporuplný vzťah. Pokiaľ sú od nej vzdialené pár kilometrov, alebo ich vidív televízii, má ich rada. Ak sú bližšie, nastáva problém. Avšaks tigríkom sa už nedalo nič robiť – všetko bolo prichystanéa ostávalo len dúfať, že mamina tigríka do rodiny prijme. Nakoniec, kto bymohol niečo také malé a zlaté odmietnuť?
Štedrovečerná večera sa nieslav trochu nervóznej atmosfére. Tigrík už čakal ako darček v prepravkeza kreslom v obývačke, aby ho nebolo vidieť a mohol byť odovzdaný akoposledný darček zo všetkých. Avšak... kto mohol zaručiť, že bude tichučkosedieť a pokojne čakať? Všetci sme sa báli, že mu je v prepravkesmutno a je prestrašený. Za takých okolností by začal nariekať asi každý,o malom zvieratku nehovoriac. A tak sme pre istotu pustilik večeri čo najhlasnejšie koledy, aby v prípade plakania nebolo ničpočuť. S bratom sme do seba jedlo nahádzali asi najrýchlejšiev živote a už sme mamu ťahali do obývačky k darčekom. Ešte stálenič netušiaca mamina s úsmevom na tvári vstúpila do izby a...
Pri rozbaľovaní asi tretiehodarčeka (z asi desiatich) začalo v izbe čosi mrnkať a mraukať.S bratom sme vedeli, ktorá bije a zdesene sme pozerali na sebaa na mamu. Tá už vedela, že asi herecké umenie môjho brata nesiaha takďaleko, aby napodobnil mraučanie tak dokonale.
„Čo je to?!“ vyskočilaz kresla mama.
„Vieš, mami...“ začali smes detským hláskom a nevinnými očkami.
Rýchlo som však pochopila, žeplán nevyjde a treba reagovať inak ako slovami. V momente som spozakresla vytiahla prepravku a v nej nešťastne čupel náš tigrík, dnesfamiliárne maminou nazývaný „moje zlatko“ :)
A tu je pár fotočiek prelepšiu ilustráciu - kocúrik je britská modrá mačička a čoskoro bude mať tri mesiace :)
Nakoniec - a prečo tigrík? V papieroch má oficiálne ako farbu kožúška uvedené: "strieborno-modrý tiger" :) Pac pac!
