Časť prvá
Cumhal Macart bol v západnomErine veľkým bojovníkom a bolo mu predpovedané, že ak sa niekedy ožení,umrie hneď v prvom zápase po svadbe. Preto nemal žiadnu manželkua dlho nepoznal žiadnu ženu; až dokým jedného dňa neuzrel kráľovu dcéru,ktorá bola taká krásna, že zabudol na všetok strach a tajne sa s ňouoženil. Deň po svadbe ho zastihla správa, že sa mal odohrať boj.
Čo bolo horšie, Druid predpovedalkráľovi, že syn jeho dcéry mu vezme kráľovstvo, takže sa kráľ rozhodol dávať nasvoju dcéru dobrý pozor a nenechal žiadneho muža, aby sa k nej čo lenpriblížil. Pred bojom povedal Cumhal všetko svojej matke – všetkoo svojom vzťahu s kráľovou dcérou. Povedal:
„Podľa predpovede Druida budemdnešného dňa v boji zabitý, no bojím sa, že ak bude mať kráľova dcérasyna, kráľ ho usmrtí, lebo predpoveď tak hovorí, že kráľovstvo pripadne synovijeho vlastnej dcéry. Preto ak bude kráľova dcéra mať syna, musíš ho ukryťa vychovať, ak budeš môcť, lebo ty si jeho jediná nádej i útočisko.“
Cumhal bol v boji naozajzabitý, a ešte toho roku sa kráľovej dcére narodil syn. Na kráľov rozkazbolo v deň narodenia dieťa vyhodené z najvyššieho okna hradnej vežedo jazera, aby sa utopilo. Chlapec sa v jazere na chvíľu potopila stratil sa z dohľadu, no po chvíli sa opäť vynorila v ruke držal živého lososa.
Stará mama chlapca, Cumhalovamatka, stála na brehu jazera a všetko videla, i povedala si:
“Je to môj vnuk, skutočne- synmôjho vlastného dieťaťa.“ a uchopiac chlapca, utiekla s ním skôr nežju mohli kráľove stráže zastaviť.
Keď sa kráľ dopočul, že starážena utiekla so synom jeho dcéry, pochytil ho preveľký hnev a prikázal,aby všetky deti narodené toho dňa v kráľovstve boli znesené zo sveta,dúfajúc, že s ostatnými deťmi zahynie i jeho vnuk a on sám sitak zachráni kráľovskú korunu.
Po tom, čo stará žena, Cumhalovamatka, utiekla z brehov jazera, zamierila do hustého lesa, kde strávilanoc najlepšie ako vedela. Ďalšieho dňa našla obrovský dub. Potom si najalamuža, ktorý pre ňu do duba vysekal dutinu.
Keď bolo všetko hotovéa v dube bola vysekaná pre ňu, jej vnuka a maličkéšteniatko z hradu pekná izbička, povedala mužovi: „Daj mi tú sekeru, ktorúdržíš v ruke, ešte tu musím voľačo opraviť.“ Muž jej podal sekeru a v tejminúte mu odsekla hlavu, hovoriac: „Teraz už nikomu viac nepovieš o tomtomieste.“
Jedného dňa zjedlo šteňa kúskydreva, ktoré ostali vnútri dutiny po drevorubačovi. Stará žena povedala: “Oddnešného dňa ťa budeme volať Bran [branv preklade = otruba].“ Všetci traja žili vnútri stromu spoločne, starážena nevyviedla svojho vnuka von zo stromu celých päť rokov a pretonemohol chodiť, celú dobu len sedel vnútri. Keď ho stará mama chcela naučiťchodiť, vzala ho jedného dňa na vrchol kopca, ktorý sa strmo zvažoval. Vzala siprútik a povedala mu:
“Teraz bež dolu týmto kopcom. Japôjdem za tebou a budem ťa biť týmto prútikom, cestou späť pôjdem popreduja a udierať ma budeš ty- tak často, ako len budeš vedieť.“
Keď bežali dolu prvýkrát, starámať ho udrela veľa ráz. Keď vychádzali prvýkrát späť nahor, neudrel ju vôbec.No zakaždým keď bežali dolu, udierala ho menej a zakaždým keď stúpali navrchol, bil ju viac. Behali hore a dolu kopcom celé tri dni; a nakonci týchto troch dní ho nemohla udrieť ani jediný raz, no on ju bil na každomkroku, ktorý spravila. Stal sa z neho výborný bežec.
Časť druhá
Keď mal chlapec pätnásť rokov,stará žena s ním išla na zápas hurlu [hurlingmatch = írsky pozemný hokej] medzi družstvom jeho starého otcaa susediaceho kráľa. Obidve strany boli rovnako šikovné; a niktonedokázal zvíťaziť, až pokým nezačal kráľovým ľuďom čeliť mládenec. Potomvyhral každé kolo. Keď bola lopta vyhodená do vzduchu, zasiahol ju počas pádudolu a tak urobil znovu a znovu, nikdy nenechal loptu ani lendopadnúť kým ju neodpálil cez bránku.
Starý kráľ, ktorý bol veľminahnevaný a ponížený prehrou svojho ľudu, skríkol, keď uvidel mládenca,ktorý bol veľmi pekný a mal biele vlasy: „Kto je ten fin cumhal [v preklade = biela čapica]?“ Zvláštnapodobnosť s chlapcovým výzorom napovedala chlapcovo skutočné meno: „Ah,tak je to, Fin bude jeho meno, a Fin MacCumhail on bude,“ povedala starážena. Kráľ prikázal svojím ľuďom, aby sa chlapca na mieste chopilia usmrtili ho.
Stará žena sa náhlila na stranusvojho vnuka. Prekĺzli medzi davom ľudí a utekali preč, kopec skokom,údolie krokom, tridsaťdva míľ skokom s rozbehom. Bežali veľmi dlho, až sa Finunavil; potom si ho stará žena vzala na chrbát, nohy mu vložila do vrecáksvojich šiat, jedného na každej strane, a bežala ďalej rovnako svižne akodoposiaľ - kopec skokom, údolie krokom, tridsaťdva míľ skokom s rozbehom.
Po čase stará žena cítila, že saich prenasledovatelia blížia i riekla Finovi:
“Obzri sa a povedz mi čovidíš.“
„Vidím,“ odpovedal, „bojovníka jazdiacehona bielom koni.“
„Oh, žiaden strach,“ riekla žena,„biely kôň nemá výdrž; nikdy nás nedobehne; sme v bezpečí.“ A takuháňali ďalej. Po druhý raz cítila, že ich ktosi doháňa a opäť povedala:
“Obzri sa a povedz, kto sablíži.“
„Vidím bojovníka na hnedom koni.“
„Ah, nestrachuj sa,“ povedalastará žena. „Hnedý kôň máva závrate, ten nás nikdy nedostihne.“ a znovu sanáhlila preč ako predtým. Tretíkrát povedala:
“Obzri sa a zisti, ktože toprichádza.“ Fin sa otočil a riekol:
„Vidím čierneho jazdca na čiernomkoni, rýchlo nás dobiehajú.“
„Nie je mocnejšieho koňa ako ječierny,“ povedala stará mama. „Pred týmto nie je úniku. Jeden z nása či obaja budeme musieť zahynúť, môj drahý vnuk. Ja som stará, moje dnisa už chýlia ku koncu. Ja umriem, ale ty a Bran sa zachránite (Bran bols nimi po celý čas), pozri, priamo pred nami je hlboký močiar, zoskoč miz tela a uteč ako najlepšie vieš. Ja skočím do močiara až po krk;a keď prídu kráľovi muži, poviem im, že si v močiari predo mnou,stratený z dohľadu na samom dne, a že sa ťa snažím nájsť. Pretožemajú naše vlasy rovnakú farbu, odrežú moje namiesto tvojich a ukážu ichkráľovi, to uspokojí jeho hnev.“
Fin sa jej zošmykols chrbta, dal starej mame zbohom a utekal ďalej preči s Branom. Stará žena prišla k močiaru, skočila dnua ponorila sa doň až po krk. Kráľovi muži boli zakrátko na okraji močiara,a čierny jazdec zavolal na starú ženu:
“Kde je Fin?“
„Je tu v močiari predo mnou,a ja sa snažím ho nájsť.“ bedákala stará žena. Pretože jazdec nedokázalFina nájsť a myslel, že hlava starej ženy bude stačiť, odrezali jej jua vzali ju so sebou späť na hrad, hovoriac: „Toto kráľa uspokojí.“
Fin a Bran utekali až kýmneprišli k veľkej jaskyni, v ktorej našli čriedu kôz. Navzdialenejšom konci jaskyne bol tlejúci oheň. Obaja si k nemu ľahli, abysi oddýchli. O pár hodín neskôr vošiel do jaskyne obor so živým lososomv ruke. Obor bol ohromne vysoký, mal len jedno oko, a to naprostriedku čela, veľké sťa slnko na nebi. Keď uvidel Fina, zvolal:
„Na, vezmi tohto lososaa upeč ho; buď však opatrný, lebo ak na ňom urobíš čo len jediný pľuzgier,odseknem ti hlavu. Sledoval som tohto lososa tri dni a tri noci bezprestávky a nikdy som ho nespustil z očí, pretože je to ten najlepšílosos na svete.“
Obor si ľahol doprostred jaskyne,aby sa vyspal. Fin nabodol lososa na ražeň a držal ho nad ohňom. Vo chvílikeď obor zavrel svoje jediné oko, začal chrápať. Zakaždým, keď sa nadýchal,pritiahol Fina, ražeň, lososa, Brana i celú čriedu kôz k svojimústam; a zakaždým keď vydýchol, vrhol ich späť na miesta kde boli predtým.Fina z času na čas pritiahlo k obrovým ústam takou silou, až sa bál,že ho obor zhltne.
Keď už bol losos čiastočne upečený,zjavil sa na ňom pľuzgier, Fin ho však prstom stlačil, vediac, že môže pľuzgierodstrániť a škodu tak pred obrom schovať. Ale popálil si pritom paleca tak, aby uľavil svojej bolesti, strčil si ho medzi zuby a obhrýzolsi kožu až do mäsa, mäso do kosti, kosť až do špiku a keď ochutnal špiksvojich kostí, prijal znalosť všetkých vecí. V ďalšej chvíli ho obrov dychpritiahol až k jeho tvári, a vďaka palcu vediac čo treba spraviť,vrazil horúci ražeň do spiaceho obrovho oka a zničil ho. V tej chvílibol obor jediným veľkým skokom pri vchode do jaskyne, a stojac chrbtomk vchodu a nohami na každej strane otvoru, skríkol: „Neodídešodtiaľto živý!“
Časť tretia
Preto Fin zabil najväčšieho capa,rýchlo ho stiahol z kože, potom kožu na seba navliekol a hnal stádosmerom k obrovi; kozy prešli jedna za druhou medzi obrovými nohami. Keďk obrovi prišiel veľký cap, vzal ho obor za rohy. Fin vykĺzol z kožea utiekol z jaskyne.
„Oh, tak si predsa utiekol,“riekol obor ,“ale skôr než sa rozlúčime, dovoľ mi dať ti darček.“
„Bojím sa k tebe priblížiť,“povedal Fin, „ak mi chceš dať darček, polož ho na zem a potom choď späť.“ Oborpoložil na zem prsteň, potom sa vrátil. Fin si prsteň vzal a nastokol siho na koniec malíčka nad prvý kĺb. Prichytil sa tak silno, že by ho nesňalnikto na svete. Obor zvolal:
„Kde si?“
„Na Finovom prste,“ zakričalprsteň. V tom momente obor vyskočil na Fina a takmer mu spadol nahlavu, dúfajúc, že ho takto rozmece na kúsky. Fin uskočil do diaľky. Obor saznovu opýtal:
„Kde si?“
„Na Finovom prste,“ odpovedalprsteň. Obor znovu vyskočil a dopadol priamo pred Fina. Veľakrát eštezvolal na prsteň a veľakrát takmer Fina chytil, pretože Fin obrovi kvôliprsteňu nemohol uniknúť. Počas tohto strašného zápasu, keď Fin nevedel akouniknúť, sa odrazu ozval Bran:
“Prečo si nepožuješ palec?“
Fin si zahryzol do palca ažk špiku kosti a hneď vedel čo má urobiť. Vzal nôž, ktorým stiaholz kože capa, odrezal si prst nad prvým kĺbom a hodil ho (spolus prsteňom, ktorý na ňom ostal) do hlbokého neďalekého močiara.A obor znovu zavolal:
“Kde si?“ a prsteňodpovedal, „na Finovom prste.“ Obor okamžite skočil za hlasom, po pleciauviazol v močiari, a ostal tam.
Fin a Bran sa teda pobraliďalej svetom a prešli dlhú cestu až kým neprišli k hlbokémua hustému lesu, kde tisíc koní ťahalo drevo a tisíc mužov ho sekaloa pripravovalo.
„Čo je to?“ spýtal sa Fin dozorcunad pracujúcimi.
„Oh, staviame pre kráľa pevnosť,každý deň ju postavíme a každú noc zhorí do tla. Náš kráľ má jedinú dcéru,dá ju komukoľvek, kto zachráni jeho pevnosť; a pred smrťou mu zanechá ajsvoje kráľovstvo. Ak sa ktorýkoľvek muž podujme na záchranu pevnostia zlyhá; musí za to zaplatiť životom - kráľ mu odsekne hlavu. Najväčšíbojovníci Erinu to už skúšali a zlyhali; teraz sú v kráľovýchväzniciach, celá armáda takých mužov, čakajúc na kráľovo milosrdenstvo. No onim chce odseknúť hlavy všetkým v jeden deň.“
„Prečo si nepožuješ palec?“opýtal sa Bran.
Fin si zahryzol do palca ažk špiku kosti a hneď vedel, že na východnej strane sveta žije starábosorka so svojimi troma synmi; a každý večer pri súmraku posielanajmladšieho zo svojich synov, aby podpálil kráľovu pevnosť.
„Ochránim kráľovu pevnosť,“povedal Fin.
„Nuž,“ povedal dozorca,“ lepšínež ty to už skúšali a prišli o svoje životy.“
„Oh,“ riekol Fin,“ ja sa nebojím;skúsim to kvôli kráľovej dcére.“
Tak išiel Fin, spolus Branom a dozorcom, za kráľom.
„Počul som, že dáš svoju dcérutomu, kto ochráni tvoju pevnosť,“ povedal Fin.
„Dám,“ odpovedal kráľ,“ ale ak masklame, vezmem si jeho hlavu.“
„Nuž,“ povedal Fin,“ podstúpim toriziko kvôli tvojej dcére. Ak zlyhám, budem spokojný.“ Kráľ dal Finovi jedloa pitie, nechal ho navečerať sa a po večeri Fin odišielk pevnosti.
„Prečo si nepožuješ palec?“spýtal sa Bran,“ potom budeš vedieť čo robiť.“ A tak i spravil. Potomsi Bran sadol na strechu, čakajúc na najmladšieho syna bosorky.
A na východe prikázala starábabizňa svojmu najmladšiemu synovi, aby sa ponáhľal, podpálil pevnosťa bez zdržiavania sa vrátil; pretože mu varila ovsenú kašua nechcela, aby na večeru meškal. Tak jej syn vzal pochodne a vyrazilvzduchom úžasnou rýchlosťou. Zakrátko bol na dohľad kráľovej pevnosti a hodilpochodne na slamenú strechu, aby ju podpálil ako zvyčajne.
V tej chvíli Bran odrazilpochodne takou silou, že padli do neďalekého potoka a uhasili sa. „Kto jeto,“ zreval najmladší bosorkin syn,“ kto sa opovažuje hasiť môj oheňa pliesť sa do môjho dedičného práva?“
„Ja,“ povedal Fin, staviac sapred neho. Potom sa medzi Finom a bosorkiným synom začala ukrutná bitka. Branzliezol zo strechy, aby v bitke Finovi pomohol, hrýzol a trhalnepriateľov chrbát, strhávajúc mu kožu a mäso od hlavy k pätám. Pohroznom boji, aký sa na svete pred touto nocou ešte neodohral, Fin odsekolsvojmu nepriateľovi hlavu. Ale bez Branovej pomoci by ho Fin nikdy nebolporazil.
Časť štvrtá
Čas na synov návrat dávno minul;večera bola hotová. Stará babizňa, netrpezlivá a nahnevaná, povedalasvojmu druhému synovi:
“Vezmi pochodne a ponáhľajsa, zisti kde sa tvoj mladší brat túla. Keď sa vráti domov, pekne sa mu za toodplatím! Ale buď opatrný a nezdrž sa ako on, inak ani teba neminie môjtrest! Ponáhľaj sa domov, kaša sa už uvarila a večera je hotová.“ Takprostredný syn vybehol z domu, no i on narazil na Fina a bolzabitý presne ako jeho mladší brat, bol však o niečo silnejší a bojbol o to neľútostnejší. A nebyť Brana, Fin by bol tej noci prišielo život.
Stará bosorka už kvôli zdržaniusynov zúrila a povedala najstaršiemu zo svojich synov, ktorý nebol prečz domu už celé roky (posielala ho von len v najvyššej núdzi, malmačaciu hlavu a volali ho Pus an Chuine, „Mačka rohu“, bol najstaršía najsilnejší z bratov):
“Na, vezmi tieto pochodne, choďa zisti čo zdržalo tvojich bratov; keď sa vrátia, riadne ich za toodplatím!“
Najstarší brat vyrazil vzduchom,dorazil ku kráľovej pevnosti a hodil na ňu pochodne. Nestačili slamu aniporiadne oškvŕknuť, keď k nim pribehol Bran a odstrčil ich tak silno,až padli do potoka a uhasili sa.
„Kto je to,“ zvolala Mačkohlava,“kto sa opovažuje pliesť do môjho dedičného práva?“
„Ja,“ skríkol Fin. Potom začalboj zúrivejší, než oba predchádzajúce. Bran Finovi pomáhal zozadu, trhajúcnepriateľovi mäso od hlavy k pätám; no naveľa Mačkohlava zaryl svojezubiská Finovi do pŕs, kúsajúc a hlodajúc až kým mu Fin neodsekol hlavu.Jeho telo padlo na zem, no hlava žila ďalej, trhajúc Finovo mäso ako doposiaľ.Nech robili čo robili, nedokázali ju zabiť. Fin sekal a rúbal, no nemoholhlavu ani zabiť, ani sa jej zbaviť. Keď už bol takmer na smrť vyčerpaný, Branpovedal:
“Prečo si nepožuješ palec?“ Finsi zahryzol do prsta, a keď sa dostal až k špiku, zaraz vedel, že sastará bosorka z východu chystá s pochodňami hľadať svojich synova sama zapáliť pevnosť, a tiež že má fľaštičku s tekutinou,ktorou by mohla svojich synov oživiť; a dozvedel sa tiež, že mu protiMačkohlave nepomôže nič iné ako krv starej bosorky.
Po polnoci sa bosorka, rozzúrenázdržaním svojich synov, vyrútila z domu ako blesk, oveľa rezkejšie ako jejsynovia. Z diaľky hodila pochodne na strechu pevnosti; ale Bran ich akopredtým rýchlo zhodil do potoka. Tak stará bosorka krúžila vo vzduchu hľadajúcsvojich synov. Fin rýchlo slabol od bolesti i straty krvi, pretože hoMačkohlava neustále hrýzol do hrude. Bran zvolal:
“Vzchop sa, oh Fin, použi všetkysvoje sily, inak sme stratení! Ak stará bosorka tekutinou čo len pokvapká telásvojich synov, ožijú a je po nás.“
A tak sa Fin vzchopil,jedným skokom dobehol bosorku vo vzduchu a švihnutím jej vytrhol fľaštičkuz ruky, ktorá sa pádom na zem rozbila. Stará bosorka zavrešťala tak mocne,že jej krik bolo počuť všade na svete, zletela na zem a pustila sa doFina. Potom nasledoval súboj, aký svet ešte pred touto nocou (ani po nej) nikdynevidel. Voda striekala zo sivých skál, kravy mučali a prenikavý krik samenil na jemný i v najvzdialenejších kútoch Erinu, taký hroznýa taký príšerný bol boj medzi Finom a starou bosorkou. Nebyť Brana,tej noci by bol Fin akiste zahynul.
V momente keď vychádzalo slnko,Fin odsekol bosorke hlavu, vzal trochu jej krvi a pretrel ňou Mačkohlavu,ktorého hlava tak padla na zem konečne mŕtva. Krvou pretrel i svojevlastné rany a hľa! Bol vyliečený. Potom krvou namazal i Brana,ktorého popálili pochodne, a hneď bol zdravý ako predtým. Fin, vyčerpanýz boja, klesol na zem a zaspal.
Kým spal, prišiel sa na pevnosť pozrieťhlavný kráľov správca, našiel ju stáť a nepoškodenú a keď uvidelspiaceho Fina, pochopil, že ju zachránil. Bran sa snažil Fina zobudiť, ťahalním a šklbal, no nemohol ho postaviť na nohy. Správca prišiel ku kráľovia povedal:
“Ochránil som tvoju pevnosťa žiadam svoju odmenu.“
„Je tvoja,“ odpovedal kráľ;a vzápätí bol správca uznaný za kráľovho zaťa a bolo prikázané, abysa začalo s prípravami na svadbu.
Bran počul všetko, čo sa staloa keď sa jeho pán zobudil, presne na poludnie, povedal mu o všetkom,čo sa malo stať na kráľovom hrade. Fin prišiel za kráľom i povedal:
“Ochránil som tvoju pevnosťa žiadam odmenu.“
„Oh,“ odvetil kráľ,“ môj správcauž požiadal o odmenu a bola mu daná.“
„On nemá so záchranou tvojejpevnosti nič spoločné; ja som ju ochránil,“ riekol Fin.
„Nuž,“ povedal kráľ,“ bol prvýmmužom, ktorý mi povedal o záchranepevnosti a preto si vzal odmenu.“
„Zavolaj ho nech sa naňhopozriem,“ povedal Fin.
Poslali poň a on prišiel.
„Zachránil si kráľovu pevnosť?“spýtal sa Fin.
„Zachránil,“ odpovedal správca.
„Nezachránil!“ a zasiahnucho krajom svojej dlane, Fin odsekol správcovi hlavu od tela. Hlava narazila dosteny na opačnom konci miestnosti a rozpľaskla sa na nej na kašu.
„Ty si ten,“ povedal kráľFinovi,“ kto ochránil moju pevnosť; tvoja je odmena. Všetci bojovníci,a je ich neúrekom, ktorí zlyhali v záchrane mojej pevnosti súv hradnej temnici; musia byť sťatí ešte pred svadbou.“
„Smiem ich vidieť?“ opýtal saFin.
„Smieš,“ odpovedal kráľ.
Fin zišiel k mužom dotemnice a tam i našiel prvých erinských bojovníkov.
„Budete ma vo všetkom nasledovaťak vás zachránim od istej smrti?“ spýtal sa ich. „Budeme,“ odpovedali. Potom saFin vrátil ku kráľovi a spýtal sa ho:
“Dáš mi životy týchto mužovnamiesto ruky svojej dcéry?“
„Dám,“ odpovedal kráľ. Všetcibojovníci boli oslobodení a ešte toho dňa opustili kráľov hrad. Navždypotom počúvali Fina a toto sú začiatky jeho armády i počiatkyFénianov Erinu.
========================================
poznámka - Erin je staršie pomenovanie Írska
