Boľavá bytosť

Temná melanchólia. Takú si jupamätám od Dürera a takú ju poznám od detstva. Je vo mne. Nie je to zle,aj melanchólia má svoju krásu, šarm, romantiku smutného samotára, ktorý kráčaďalej bez záujmu tých ostatných. Záleží len na tom, ako si s ňou poradíš, tomi hovorili kamaráti na tripe. Dá sa jej aj vyhnúť. S trochou šťastia, hovorili,s trochou šťastia z nej vyžmýkaš všetko to romantické a temnotunecháš vzadu. Takže... stačí si vziať kúsok šťastia a natlačiť ho domelanchólie. Aké jednoduché. A výsledok by mal byť... aký? Silno blonďaváškvrna rozpľasnutá na obrovskom tmavobordovom podklade. Tak vyzerá kúsokšťastia v melanchólii. Nie je to plastelína, nedá sa zmiesiť dokopy. Nozostane tam ako memento. A po čase, po čase aj tá blonďavá radosť zhnijea zapadne do mojej hnedej melanchólie. Zhnité šťastie...to je akozaschnutá krv. Neživá, práchnivejúca, odporná. Chcela som sa o nejporozprávať s Eliotom... o pustatine v ľudskej duši.O pochovávaní mŕtvych, kázni ohňa, o smrti, skľúčenosti, výkrikoch, ktoréprevyšujú rozum. Väznení seba samého. NÁPRAVE seba samého. Nič z toho všakuž nebude. Dramatické zániky sa ma dotýkajú tak vo svetle ako v tme. Takžeaj v temnej melanchólii je počuť nárek či cítiť chlad. To je jedno zozistení, ktoré človek nechce zažiť nikdy v živote. Ach, Eliot to vedel. Možnosa mi to snažil povedať a predsa zomrel skôr než som bola schopná hopočúvať. Súcitím s ním. Vlastne vo svojej nekonečnej melanchólii súcitímso všetkými, ktorí nedokázali dokončiť svoju výpoveď svetu. Dávam vám svojsúcit, mocní básnici dávno mŕtvych mien! Vezmite ho a žite! Toto je moja bázeň,ktorá sa klania vašim slzám. A za to málo, čo pre vás môžem obetovať,prosím, existujte zas. V mojej realite môžete plávať sťa duše vzduchoma opierať sa o nočné lampy na rohoch. Strážiť tých, ktorí by inak,kričiac, prišli o hlas volajúci k ilúziám. Toľká pustatina...hľa!Chcem sa dívať do minulých dôb, do prežitých životov, do veľkých myslí. Vytiahnuťz nich poznanie na záchranu takých, ako som ja. Niekto už to musel dokázať,veď najmocnejší zo všetkých ľudských zlozvykov je vraj nádej. Rutinaa deň, deň...zbité psy, zaschnuté slzy, smrteľné kŕče a nad nimi je jeden z môjhodruhu. Nádejam sa na lepšie zajtrajšky. V rámci.... temnej melanchóliea ochoty mať záujem v niečo tak ohavne degenerujúce ako je Človek.