Som vášnivá čitateľka kníh.Dokonca taká vášnivá, že sa nemôžem príliš často nachádzať v blízkostikníhkupectiev, pretože by som za knihy dala aj svoje posledné peniaze (čo sauž, bohužiaľ, neraz stalo – nasledovala strava suché rožky + vifon :)).Občas sa mi však stane, že sa neovládnem a s poloprázdnou peňaženkoupredsa len zablúdim medzi knižné regály. Bezcieľne sa potulujem medzi voňavýmivýtlačkami dokým moje impulzívne oko niečo nezaujme. Nemusí to byť práveodborná, ba ani fantasy literatúra – aj ja mám niekoľko „vrstiev“ a každáz nich potrebuje trochu inú literárnu výživu. Tak sa stalo, že somnarazila na maličkú útlučkú knižôčku s názvom „Štyri vznešené pravdy“ od Dalajlámu.Mám nesmierne rada budhizmus a aj keď sa nepokladám za budhistku,z času na čas si veľmi rada obohatím spirituálny rozhľad akoukoľvek„súcitnou“ literatúrou. V tomto smere som otvorená doslova kadečomu –prečítala som Bhagavad Gítú, navštívila som prednášky lámu Ole Nydahla, preštudovalasom (len teoreticky) zen, šintoizmus, taoizmus, zaujímala som sa o budó dharmu...a všetko mi to pripadalo nesmierne zaujímavé a svojím spôsobomúžasné. Preto som sa rozhodla zakúpiť si Dalajlámove slová v knižôčke,ktorá sa v oddelení ezoteriky tvárila tak nenápadne. Veď niekedy aj máloslov vydá za celú ságu...
Po zaplatení neveľkého obnosupeňazí som sa celá naradostená a trochu zvedavá vybrala na autobusovústanicu, kde som chcela počkať na autobus do Bratislavy. A tak som si ničnetušiac zastala neďaleko ostatných ľudí a otvorila som Dalajlámovevznešené pravdy. Najprv som očami preletela názvy kapitol – Pravdao strasti, Pravda o pôvode strasti, Pravda o zániku, Pravdao ceste a....Súcit ako základľudského šťastia. Posledná kapitolka ma zaujala najviac a tak somtrochu netypicky začala čítať odzadu.... možno preto, že by sa táto časť knihy celkom dobre ujala aj ako úvod docelého textu :)
„Som presvedčený, že každá ľudská bytosť vnútorne cíti nejaké svoje„ja“. Ťažko vysvetliť, aká je príčina tohto pocitu, ale rozhodne tu je.S týmto pocitom cítime aj túžbu po šťastí a túžbu po prekonaníutrpenia. To sa dá ľahko ospravedlniť: každý z nás má právo dosiahnuťšťastie a každý z nás má právo prekonať utrpenie.“ – začala somčítať slová z verejného prejavu Jeho Svätosti Dalajlámu. Ešte vo mne aniporiadne nedorezonovala posledná veta, keď som inštinktívne zdvihla zrak odknihy kvôli silnému pocitu, že pri mne niekto stojí. Pozrela som sa pred sebaa uvidela som malého otrhaného mužíčka s hnedou tvároua svietiacimi očkami. Hoci jeho úsmev kazili chýbajúce zuby, usmieval satak veľmi ako len vládal. Skôr než som stačila niečo povedať, spustil na mňa:
„Krásne dievčatko, dobré krásnedievčatko, vy ste taká pekná a dobrá, ja to vidím. Vidím vo vása prajem vám nádherný život od Pána Ježiša, lebo ja som ho našiel. Všetcimáme vo svojom srdci Ježišovu lásku a musíme ju rozdávať a šíriť. Jaby som vám chcel popriať, aby ste mala krásny život a dobrého muža, ktorýby vás ľúbil navždy (tu som si pomyslela, že takého už mám a zahrialo mapri srdiečku :)) a krásne deti a veľmi pekný život, aby ste sa z neho tešilaa mala veľa lásky moja pekná.“
Zaskočilo ma to. Veľmi. Usmievalasom sa ako v nejakom opojení a nebola som schopná nič rozumné zo sebadostať. V rukách som ešte stále držala knihu, ktorá hlása dobro,ušľachtilosť, cestu k šťastiu. Bola som si toho vedomá. Cez úsmev som lentichúčko zaševelila krátke „Ďakujem.“, keď mi zrazu mužík nastavil rukua vraví: „A nemáte dvadsať korún? Nemám na cestu.“
Bolo mi jasné, že si vymýšľa,a že je to žobrák, ktorého cestujúci na stanici vídajú pomerne často. Počulasom o podobných prípadoch od kamarátov, no sama som sa s tým eštenikdy nestretla. A teraz – hľa. Stojím samamedzi ľuďmi, v rukách držím slová o súcite a prekonávaníutrpenia a... cítim, že musím. Musím tomuto človeku niečo dať. Možno si mojepeniaze nezaslúži, pretože sa snaží ľudí obalamutiť peknými slovamia potom sa po večeroch opíja alebo kradne. Možno sa mi v duchu smeje,aká som hlúpa a naivná. No niečo v tej chvíli bolo iné. Bol to pocit,akoby som práve vtedy mala sama sebe dokázať, či dokážem o súcite lenčítať a vyžívať sa v krásnych myšlienkach a ideáloch, alebodokážem aj niečo súcitné urobiť. Hoci aj pre neúprimného bezdomovca, ktorý simožno chce len kúpiť fľašu vína. Môžem to však vedieť naisto? A tak,napriek svojim zásadám, vyťahujem peňaženku a zisťujem, že peniažky mámlen na lístok, ani o dvadsiatku viac. Smutne konštatujem, že mám peniazelen na cestu – mužík sa len usmial a vraví: „Tak aspoň nejaké drobné.“
Pozriem medzi mincea vyťahujem odtiaľ žiarivú desaťkorunáčku. Podávam ju mužíkovi, on mi opäťďakovne stisne ruku a odchádza. Pozerám sa za ním s pocitom, ženeviem prečo som to urobila... no niečo mi hovorí, že to neboli peniaze prenejaký sociálny prípad. To boli peniazepre Budhu.
Bola to náhoda? „Božia“ výzva?Ktovie...
