Šestnásť, to je vek kritický. Potvrdilo to aj dianie vo Veronikinoma Jankinom živote – lebo Veronika a Janka to boli vtedy kamarátky naživot a na smrť, ba dokonca aj na písomky z chémie, ktoré svojou hrôzostrašnosťoupredčili akékoľvek iné príšernosti. O to sa postarala hlavne naša paniučiteľka Verébová, na ktorú síce teraz s úsmevom spomínam, ale v tomčase mne i Janke takmer spôsobila neliečiteľné žalúdočné vredy. Trošku sa tohanbím priznať, ale pani učiteľku naša trieda hromadne nazvala „Los HadosVerebos“. Hádam tento článok nikdy neobjaví, a ak áno, tak to dúfam vezmešportovo. Každopádne, život v našej malej (ale najsamkrajšej) Revúcejišiel pomaly, príliš pomaly pre dve na všetko odhodlané šestnástky. Už anineviem kedy a ako, ale zrazu z neba spadol nápad nanajvýš odvážnya nebezpečný. Inu, Veronika a Janka sa rozhodli zmeniť farbu vlasov. Moment,nie zmeniť! Správnejší výraz by bol asi kompletne „vymeniť“. Veronikas Jankou dostali totiž besný nápad šokovať rodičov i okolie – rozhodlisa totiž aplikovať na svoje starostlivo neudržiavané vlasy neónovo žiarivéfarby atypických odtieňov. A tak sa jedna odhodlala na svietivo modrú (ja)a druhá na neónovo fialovú (Janka). Plán to bol dobrý, rebelantský, horšievšak bolo, že na takú drastickú operáciu vo vlasovom štúdiu chýbali potrebnéfinancie. Horko-ťažko sme od starých mám vymámili nejaké tie stokorunáčky soslovami, že ich minieme rozumne a v rámci kresťanských zásad(chuderky starké asi čakali že peniažky pôjdu do „zvončeka“), prax všakvyzerala tak, že peniažky skončili u tety kaderníčky, ktorej frekvenciakrútenia hlavou nad našimi nápadmi sa blížila frekvencii otáčok vrtulehelikoptéry. Napokon sme aj tak zostali kaderníčke visieť nejaké drobné, ale tonám vôbec nevadilo. Veronika a Janka totiž absolvovali totálny prerodosobnosti, a ten veru za pár starkeniných papierikov stál. Uznajte, na to,aby sa vaše pol metra dlhé hnedé vlasy zrazu zmenili na pol metra dlhé MODRÉvlasy bolo treba odhodlanie a bojovnosť. Zábavné na celom procese farbeniabolo tých pár chvíľ, keď mi z chudákov vystresovaných vlasov odstrániliperoxid a ja som sa na niekoľko momentov stala blondínkou. Alebo skôrozajstnou ryšavkou, nutkalo ma zastaviť blížiacu sa kaderníčku, ktoráv ruke zvierala niekoľko túb s modrou farbou, avšak revolúcia sazačala a ja som ju nemienila nechať potlačiť chvíľkovým blonďavo-červenýmočarením.
A tak sme teda asi po šiestich hodinách vyšli z domčekav centre mesta, ocitajúc sa predtvárou verejnosti. Hádam nemusím zdôrazňovať, že sme trošku trčali z davu,ale to robíme doteraz, takže sme sa pokojne - so vztýčenými farebnými hlavami- otočili na podpätkoch a veľmipomalým, demonštratívnym krokom sme sa odobrali domov. Cestou nás stretlivšelijaké reakcie, najpamätnejšie sú však asi prežehnávajúce sa babky utekajúcepred našimi satanskými hlavami pod kolesá áut a niekoľko pobavených tvárímaturujúcich štvrtákov, ktorí sa už teraz nevedeli dočkať, ako nám stotožneniesa so svojím novým ja spríjemnia v škole. Doma to nebolo až také zlé. Mojamamina všetko zobrala s nadhľadom a so slovami „neopováž sa mi niečopofarbiť“ ma prenasledovala s plácačkou na muchy a švacala ma potvári kedykoľvek ma pristihla, ako som si dovolila oprieť hlavu o pohovkualebo vankúš. Otec zareagoval zdvihnutým obočím a jedným pokrútením hlavy.Tuším utrúsil aj niečo o „nešťastných šestnástich“, ale klepeto do ohňa za tonedám. Janka mala, našťastie, podobne chápavých rodičov, a tak sa žiadnenáreky a zalamovanie rukami nekonali. Pravda, kedykoľvek sme vyšli naulicu, užili sme si svoje. Revúca je totiž maličké konzervatívne mestečko a ľudianám to dali patrične pocítiť. Najkrajšia bola hláška staršej tetušky, ktorá keďnás míňala, nezabudla dostatočne nahlas poznamenať:
„Panebože, veď to už ani vetrovky nerobia v takých farbách!“
Pamätná vetahodná nesmrteľnosti. Aby som však tento článok zbytočne nenaťahovala, dodámlen, že ani pani učiteľka Verébová na hodine chémie neodolala okomentovať novédekórum našich hláv a prekvapivo nadčasovo zahlásila:
„No, pekné hlavy, ale akésprosté!!!“
Mala pravdu.Chémia nám naozaj nikdy nešla.
Na záver – farbyna hlavách nám vydržali asi mesiac a pol, potom sa zmyli a všetkobolo zase pri starom. Mamka odložila plácačku, ocino spustil obočie, Jankaprestala nosiť čierne oblečenie, aby sa „dopasovala“ k svojej fialovejozdobe. Prestali sme byť mystické. (Pre poriadok však treba dodať, že sa námtak trochu aj uľavilo, pretože niekedy v priebehu zmývania modrej sa maspolužiak bez váhania opýtal či „zahnívam“... áno, bola to hnedo-zelená...) Tovšak nevadí. Vieme, že Revúca si nás aj tak pamätá. Boli sme mladéa odvážne – oprava, šibnuté a šestnásťročné. Definitívne sme zdivelia zapísali sa do histórie ako „tie farebné z gymnázia“. Netrúchliteprosím. Nemá to zmysel. Hrdinovia síce zomierajú, ale legendy žijú ďalej.Budeme stále žiť v povedomí národa. Vždy.
