Už je to tak. Podeviatich mesiacoch blogerskej pauzy som si práve dnes ráno o 9:43 hod.povedala, že dnes je ten správny deň na návrat. Prečo? Netuším. Asi elfská intuícia.A možno je to len tým pekným počasím a mojimi hotovými skúškami :)No a keď už som pri tých skúškach... možno si niektorí z vás spomenú,že som blogovať prestala krátko po bakalárskych štátniciach. Dlho somrozmýšľala, ako mám vysvetliť prečo. Pravdupovediac - ani sama neviem. Poznáteten pocit, keď jednoducho potrebujete byť sami so sebou a niečo si odžiť?Alebo slovami môjho pedagóga:
„Šťastný človek nesublimuje do literatúry – šťastný človek žije!“.
A ja somzrejme posledných pár mesiacov bola veľmi šťastný človek. Povedala som si, ženebudem na blog písať o svojom súkromí, no nedá mi – po promócii som sazobrala a presťahovala sa do Bratislavy, kde bývam doteraz. Šťastena akosivždy stojí pri mne, a tak som sa nasťahovala do úplného centra Staréhomesta, kde som viedla priam fantaskný život – veľa nových kníh, hier (najmäteda AD&D), nových záujmov, impulzov. A dnes, o dve skúškovéobdobia neskôr, sa cítim dostatočne zážitkovo napitá, aby som blog opäťvzkriesila a privítala na ňom aj vás – tých, ktorí na mňa ešte nezabudli,deti fantázie :)
A čonapísať na záver? Ako by povedala Galadriel:
„For the days that remain, this is thepromise I make –
no shame may fall across this land,
before the wind and fire I stand,
and you
my child
will know no harm
enfolded in my arms.“
