Celé sa to začalo nasťahovaním sak priateľovi. Býva(me) totiž na siedmom poschodí (z dvanástich!)a odvtedy je pre mňa výťah absolútnou nutnosťou. Môj každodenný stereotyp sazačína prebudením o 6:40 hod. (hoci moje biologické hodiny súz nejakého dôvodu nastavené na 5:50 a neviem ich donútiť, aby saprestavili), rýchlo vletím do kúpeľne, kde sa snažím vykonať všetkyskrášľovacie rituály za menej ako dvadsať minút a potom už len prešľapujempri výťahoch a dúfam, že sa ku mne niektorý z nich dostane čím skôr,lebo už aj tak (klasicky) meškám. Väčšinou sa zveziem s ľuďmi, ktorí idúz vyšších poschodí a tiež sú poriadne nervózni z toho, ženestíhajú. Aj ja veľmi dobre viem, že bus do školy ma nepočká a MHD chodíniekedy aj o 2 minúty skôr ako má – občas ma budia nočné moryv ktorých vidím autobus číslo 68 odchádzať zo zastávky sekundu pred týmako tam dobehnem. Hrôza. To najhoršie však ešte len príde po návrate zo školy.Aj včera – kráčam k paneláku a zahĺbená v smutnej kontempláciio nedostupnosti poézie W.B. Yeatsa si otváram dvere. Volám výťah, ten sapomaličky spúšťa z najvyššieho poschodia (nebude predsa na trojke!).Vchádzam dovnútra, zatváram za sebou dvere a ešte stále zamyslená stláčam„sedmičku“. Nič. A potom tma. A stále nič.
„Kúúúrníííík.“ uvedomím sia všetky vznešené úvahy o Yeatsovi idú do preč. Ten výťah ma zasaignoruje! Všetky ma ignorujú! Pre vysvetlenie – mám len 48 kilogramov (navýšku 178 cm)a veľká väčšina výťahov ma vôbec neregistruje. Som pre ne neexistujúcabytosť. A keďže pre výťah vlastne neexistujem, tvári sa, akoby v ňomani nikto nebol. Môžem ja stískať tlačítka aké len chcem! Môžem sa hnevať,otvárať a zatvárať dvere v nádeji, že mu to „docvakne“. Stále nič.Párkrát sa mi dokonca stalo, že si ma vo vnútri výťahu privolali iní ľudia :( Veď čo – výťah bol prázdny.
Snažila som sa to riešiťvšelijako – áno, aj pribratím na váhe. To však vôbec nešlo, a tak som sito párkrát vyšľapala na sedmičku pekne krásne po schodoch. Nebudem sa predsastrápňovať pred výťahom. Včera som však konečne prišla na spôsob, ako sa„zviditeľniť“. Je to vlastne celkom jednoduché. Vďaka koordinovanému skákaniua súčasnému stláčaniu „sedmičky“ sa mi asi raz za 3 skoky podarí stlačiťgombík presne vo chvíli, keď dopadnem na dlážku výťahu a vtedy si makonečne všimne :) Všetko sa v ňom pekne rozsvieti a on sa pohne. Ide! S pocitommorálneho víťazstva som sa včera konečne SAMA previezla výťahom až domov :)Aký krásny pocit pre niekoho tak dlho ignorovaného...
