„Ach Miltigë,Miltigë!“
„Zmĺkni blázon!“
„Miltigë!“
„Povedala sommlč! Šibe ti? Ohrozuješ môj život!“
„Alissea,myslím, že ohrozuje hlavne svoj život.“
„Z môjho pohľaduohrozuje v prvom rade môj život! Takže sa zdrž takýchto výlevov naverejnosti, idiot!“
„Miltigë, vysokádobrota, vysoká múdrosť...“
„Pozri, onneprestáva...!“
„Vidím. HALÓ!!!Vráť sa späť na zem!!! Nemôžeš ma aspoň raz počúvnuť!? Nemôžeš tu vykrikovaťmeno Miltigë!!!! Je to zakázané!“
„AchMiltigë....čo – čož? Vy vyrušovať, ja rozprávať so svoja bohyňa! To byť zlona moja svätá chvíľka...“
„Už ťa konečnevníma, Alissea.“
„VďakaHarfisovi. Tak, milý šibnutý kňaz,teraz prestaneš vzývať Miltigë, pretože sme v Miltigë- nepriateľskynaklonenom prostredí, dobre? Pch....človek by si myslel, že sú kňaziinteligenciou krajiny! A tento? Škoda reči...“ odfrkla si nespokojneAlissea a ďalej kráčala po rušnej ulici so svojimi troma ďalšímispoločníkmi. Jeden z nich, zhrbený starý pán v dlhom rúchu, sa lenticho prizeral doterajšej konverzácii.
„Miltigë opak mať odporcovia. Byť najvyššia bohyňa,bohyňa bohýň a každý kto ju považovať za zlá bohyňa, zahynúť potupnásmrť.“ zarecitoval namosúrený kňaz, keď ho Alissea s mladým chlapcom takbezohľadne vyrušili z jeho vzývania.
„Iste,a vieš čo, presne toto už som počula najmenej o tisícke ďalšíchbohov. Preto je najlepšie neuctievať nikoho a mať pokoj. Vy kňaziprinášate iba problémy....naozaj nechápem prečo ste ho brali so sebou, Ettia.Mohli sme si ušetriť toľko nervov...“
Ettia, starýpútnik s palicou si len odkašľal a pokrútil hlavou. Očividne sa muzdalo zbytočné reagovať na poznámku mladej ženy.
„Hovoriť hocičo,no Miltigë navždy vládnuť náš život i život bohovia. Miltigë nikdy byťzakazovaná, iba ona byť tá, ktorá ľudí.....i tých ostatných stvoriť a niktonikdy mi hovoriť či ju vzývať a či opak vzývať.“ ohradil sa dotknutý kňaza zdvihol nos ešte vyššie než doteraz. Priepastné rozdiely medzirozmaznanými kňazmi veľmi divnej bohyne Miltigë a obyčajným ľudom boliviac než zreteľné. Alissea sa už – už chystala niečo povedať, keď ju predbeholmladý chlapec kráčajúci vedľa nej.
„Podľa mňa máCaedon pravdu. Nikto nemôže zakázať človeku vieru. Je to akoby ste niekomuzakázali veriť, že ráno opäť vyjde slnko. Je to akoby ste niekomu zakázaliveriť, že vzduch, ktorý dýcha ho udržuje nažive. Je to akoby ste niekomuzakázali veriť, že lúčne kvety...“ nedokončil chlapec, keď mu do reči prudkoskočila Alissea.
„Ah- pre- BOHOV!Pomóc, pomóc, hľadám kriesiteľov!! Chlapca už zasa chytá jeho básnickáúchylka!!!“ kričala naoko v zúfalstve Alissea a rozhadzovala pri tomrukami na všetky strany.
„Nechaj ho.Nikomu okrem teba jeho bardský pôvod nevadí, Alissea.“ upozornil mladú ženudoteraz mĺkvy starec. Tá jeho varovanie okamžite zobrala na vedomiea stíchla.
„Isté, isté, starcovoje hlavné slovo...“ zašomrala si ešte popod nos a potom už dlho nepovedalavôbec nič.
Štyriaspoločníci – Alissea, kňaz Caedon, malý básnik Bederik a starčeks masívnou palicou v ruke, Ettia – sa pomaly plahočili veľmi hustozaľudnenými ulicami mesta Aphteron. Bolo to prístavné mesto a cudzinci sav ňom často cítili trochu stratení, lebo na rozdiel od iných miestAlkraja, toto mesto žilo vďaka rozdielom, ktoré ho tvorili. Ak by ste hľadalimesto v ktorom žijú všetky rasy a národy sveta, bol by Aphteronjedným z nich. Ak by ste hľadali mesto kde sa miesi architektúraminulosti, súčasnosti a podľa mágov i blízkej budúcnosti, bol by toAphteron. A ak by ste hľadali mesto, ktoré dokonale potlačilo zlodejstvoa vymietlo z ulíc svár, Aphteron by to určite nebol. Akokoľvekprosperujúci prístav, tvoriaci hlavný zdroj bohatstva Alkraja, boli prístavom zločinov, sprisahaní, tajných siekt a miestom, kam saurčite neoplatí chodiť po zotmení, ak nemáte zaistenú ochranu jednéhoz tunajších tajomných spolkov. O tých by sa dalo hovoriť hodinya dni, ale jediné čo by ste o nich zistili by bolo, že prakticky niesú, ich existencia sa nedá dokázať a jej členovia sú takisto neviditeľní,ako dobre ozbrojení - či už zbraňami,alebo vplyvom na najvyšších miestach koncilátu. Zdalo by sa, že vládnu mestua určite by to tak aj bolo, keby nemali jednu jedinú slabinu – sebasamých. Odveké pravidlá vnútri cechov nedovoľujú pustiť iný cech bližšiek moci a tak už dlhé roky bojujú medzi sebou navzájom. Táto ich nočnávojna ešte nikdy nepriniesla nič dobré pre nich samotných, zato pre ľudížijúcich v Aphterone zaisťuje aspoň akú – takú rovnováhu medzinajsilnejšími gildami, ktoré by inak absolútne ovládali prístav. A koľkoich je? To snáď vedia len oni sami, pretože rôzne zamerané gildy vznikajú takrýchlo, ako aj zanikajú. Vďaka efektívnym zásahom zo strany troch najsilnejšíchgild sa nové udržia len veľmi ťažko a tie staré, menšie, sú pravidelnenapádané a ničené až kým nie je zavraždený vodca. Potom gilda buď zanikne,alebo niekoľko verných vodcovi založí podobne orientovaný cech pod iným menoma v inej časti dokov. Takto vlastne vzniká neuveriteľný chaos pretých, ktorí sa v osadenstve spolkov nevyznajú a nepoznajú ani ichvnútornú štruktúru. Výrazne najlepší prehľad v tom, kto prežil a ktoje koho nasledovníkom, majú už spomínaní traja vodcovia najsilnejších cechov –zlodeji, ovládajúci prevažnú časť severných a stredných lodeníc, vrahovia,ktorým patrí juh a čoraz viac prenikajú aj dovnútra mesta a konečne mágovia,známi ako Mágovia Temnosvitu, ktorých moc je badateľná hlavnev najbohatších štvrtiach mesta a na vládnuce kruhy dozerá vždy aspoňjeden z temnosvitcov, inak nazývaných aj Nositelia šera, šeraovia.Vrahovia, ktorí veľmi túžia odstrániť z mesta všetkých zástancova pomocníkov skorumpovaného koncilátu, sú zároveň najväčším nepriateľomšeraov a to ich neustále oslabuje. Akokoľvek, Aphteron je naozajstnýmhadím hniezdom, napriek tomu však láka cudzincov ako žiadny iný prístav. Adobrých dôvodov prečo ho navštíviť je tiež nemálo...
„Je mi veľmiľúto, ale ja nemôžem. Je mi zima!!! Je mi zima a....a....som hladná.A nemám to tu rada, je to tu škaredé. A.....a....a tam stojí chlapík,ktorý si ma vkuse obzerá. Aha! Aha, videl si to?? Videl si ako sa otočila pozeral sa? No nie, teraz sa nepozerá, ale pozeral sa! Prisahám, že...“
„Ticho! Alissea,nikto ťa nenúti ísť so mnou. Pôjdem pokojne aj sám, ale mám o teba strach.Nechcem ťa tu nechávať samotnú, mesto ako mesto, ale nevyznáš sa tua šeraovia nikdy nespia. Okrem toho, Aphteron nie sú Aleje. Vládnu tu inépravidlá na aké si zvyknutá.“ chytil mladú ženu za ruku starček a Alisseav jeho očiach uvidela úprimnú starosť.
„Dobre teda....“vzdychla si odovzdane a pozrela na neprítomne sa tváriaceho kňazaa zakríknutého, asi 16 – ročného chlapca. Ettia pochopil.
„Caedon,Bederik, pôjdete aj vy. Nenechám vás tu samotných. Naša púť sa síce končía naše cesty sa čoskoro rozídu, no prosím, nasledujte ma ešte tentoposledný krát. Budem pokojnejší ak vás ešte nestratím z očí...“ hovorilstarček viac prosiac ako rozkazujúc. Bederik na to rýchlo a veseloprikývol, zatiaľčo kňaz čosi zadudral, no keby nechcel ostať, už by bolodišiel.
„Výbore, ďakujemvám. Urobili ste tomuto starcovi na staré kolená veľkú radosť.“ usmial sa Ettiaa chytil svojich zverencov za ruky. Potom sa otočil a pozrel na nápisna budove pred ktorou stál.
„Tak, dotoho...“ povzbudil ich a spolu vstúpili dovnútra mohutnej stavby na ktorejhonosne svietili slová Rakdarianove „Do mňa dnes vstupuješ, do vôd pravdy, dožičlivej tône, noha človeka kráča po mne po veky, nie všetci však hodní súkroku svojho, preto predo mnou stoj sám a do mňa vstúpiš súdený .“
Keď skupinkavošla do obrovskej, červeným svetlom zaliatej haly, naskytol sa jej vskutkuveľkolepý pohľad. Táto ohromná budova, nazývaná mnohými menami, alenajčastejšie hádam Rakdarianova oáza, bola sídlom aphteronských mníchov,naoko bezvýznamnej a chradnúcej organizácie, ktorej jedinou úlohou bolonenápadne dokonať a prepustiť miesto novým a mocným mníšskym rádom.Toto si o mníchoch myslela väčšina obyvateľov prístavu a podobnépredstavy mali o starých bratoch v habitoch aj Alissea s ostatnými,kým nevstúpili priamo do srdca tichého mníšskeho spoločenstva. Oáza bolaskutočne oázou po všetkých stránkach. Načervenkasté svetlo vyvolávalo dojem, žecelá hala je niekde omnoho, omnoho južnejšie, na miestach s množstvomsvetla a horúčavy, človek by sa nebál povedať, že uprostred púšte. Teplosálalo z každého rohu a kúta tejto rozľahlej miestnosti a nebyť zurkotuvody zo všadeprítomných maličkých fontánok, možno by ste pocítili smäd ako eštenikdy predtým. Darilo sa tu najrozličnejším druhom rastlinstva a priosviežujúcich, do kameňa vytesaných fontánach a oázkach rástlo vždy bujnépapradie, palmy, rôzne vysoké kry alebo dokonca stromy s práve zrejúcimovocím. Výnimkou neboli ani popínavé rastliny, ktoré postupom času pokryliväčšiu časť okolitých stien a podlahy.
„Teda....priHarfisovi! Stavím sa, že ten nápis nad vchodom dopísali až potom, čo im to tutak bohato zarástlo, mnísi asi veľmi nezáhradkárčia. He, že do žičlivej tône!Tu by sa dali tráviť dovolenky, Ettia!“ krútila hlavou Alisseaa s otvorenými ústami si prezerala nevšednú flóru rastúcu na eštenevšednejšom mieste.
„Ach, tamto jecyriaris! Nádherný, vzácny kvet pani Alissea! Mávali sme záhony takýchto kvetovv záhrade, už veľmi dávno, ale...“ rozbehol sa Bederik k neďalekémužltobielemu ozdobnému kvietku. Len čo k nemu dobehol, sklonil sak nemu a s očividným pôžitkom nasával jeho jemnú vôňu. Len veľmiopatrne a pomaly ho hladil po široko otvorených lupeňoch a priamprehnane si dával pozor na to, aby ani kúskom oblečenia nezavadil o jehochúlostivú byľku.
„Kvet. Žltýkvet. On sa stará o jeden obyčajný kvet, keď na tomto mieste vládnetaká...hojnosť.“ pousmiala sa Alissea a úkosom pozrela na stále savzďaľujúceho starca. Nepochybne nevenoval ich vzrušeniu veľkú pozornosť.
„Hmm...on byťrýchly. Ponáhľať sa. Ja rád poznať dôvod.“ ozval sa kňaz a bez väčšíchproblémov obišiel zástup modliacich sa mníchov v dlhých šedých habitochs kapucňou, potom pokračoval za starcom a to dostatočne nápadne nato, aby ho Alissea so všetkou opatrnosťou (vyhýbala sa hlavne žltým kvetom)nasledovala.
„Hej Ettia!Hej!“ zastavila starca Alissea, keď ho konečne dobehla.
„Ah, dievča,prepáč mi...toto miesto...vyvoláva staré spomienky. Nechal som sa uniesť, stevšetci so mnou?“ spamätal sa Ettia a akoby konečne pri zmysloch pozrel nakňaza a mladú ženu.
„Hej, hej, lenchlapec sa hrá s kvetmi. Mali by sme ho s nimi nechať, predtým nežich šiel všetky pohladkať a ospievať, bľabotal čosi o záhradeu nich doma.“ skonštatovala bez kúska záujmu Alissea a ukázala smeromna chlapca uprostred záhonu rôznych kvetov.
„Ah,vidím...úbohý chlapec. Teda nevadí, pôjdeme len my.“ rozhodol starec a dalsa znovu do kroku naprieč celou halou.
„Ummm, Ettia,viete, že by som za vami šla až na koniec sveta, čo ostatne dokazuje aj fakt,že som dnes až tu.....na konci sveta, ale keďže okrem tejto, povedzme,všeobecnej charakteristiky tohto miesta neviem o vašej oáze vôbecnič, uvítala by som, keby ste ma informoval o tom, čo tu hľadáte. Ak toteda opäť nie je niečo „prísne tajné a pre moje vlastné dobro zamlčané“,pravdaže.“ vyzvedala Alissea a s otázkou v očiach sa k nejodhodlane postavil aj Caedon.
„Ach, aleAlis....stále máš ostrý jazyk a zvedavé oči, ako vidím.“ zasmial sa starecmierne a potom sa sprisahanecky naklonil k obom nedočkavýmposlucháčom.
„Toto, ako užmožno viete, je sídlo rakdarských mníchov. Majú po Alkraji mnoho menších oáza drobných stánkov pokoja, no tu v Aphterone je ich najväčšiea najstaršie zázemie. Pre moju poslednú úlohu je Oáza tým pravýmmiestom na oddych, ale hlavne na získanie informácií, pamätajte, dnes sme tupredovšetkým pracovne.“ dodal ešte Ettia pred vstupom do polootvorených ťažkýchdvier. Dvere viedli do okrúhlej, sivej miestnosti, ktorá ani zďalekanedosahovala rozmery červenej haly. No len čo vstúpili dnu, stál už pri Ettiovijeden zo zahalených mníchov a pýtal sa ho na jeho poslanie v tejtomiestnosti.
„Zaiste, zaistepriateľu, potreboval by som hovoriť s Tým, ktorý obstál. Mojinasledovníci sú dobre oboznámení s vôľou Rakdariana a boli súdení.“ubezpečil mnícha Ettia a v tvári mal výraz súrnosti a akéhosinepohodlia. Alissea sa však nedala zmiasť a napriek tomu, že ich už mníchviedol kamsi k ďalším dverám, pošepla starcovi do ucha:
„Aha, takže smeoboznámení s vôľou Rakdariana, ha? A dokonca sa dozviem, že som bolaaj súdená, to sú veci, nemáte byť náhodou vzorom cnosti a príkladom čistejmysle? Klamať mníchovi, teda pán Ettia....“ vyčítala mu pošepky Alissea,v hlase však mala podtón pobavenia, ktorý starec nemohol prehliadnuť.
„No tak dievča,ak sa chceš dozvedieť viac, musel som povedať, že ste hodní vstúpiťk Predstavenému. Alebo by si radšej ostala čakať pred dverami?“ vysvetliljej situáciu Ettia a odmietal sa ďalej k čomukoľvek vyjadriť, hociAlisseina zvedavosť rástla s každým krokom. Keď konečne zastali prednenápadnými, drevenými dverami, mních, ktorý im dovtedy ukazoval cestu, si ešteraz podozieravým okom prezrel celú skupinku, ale hlavne mlčanlivého kňaza,ktorý sa mníchovi popravde nezdal ani trochu súdený. Nakoniec však položil dlaňna chladný kameň vedľa dvier a....nedialo sa vôbec nič. Alissei sa síce zdalo,že zvnútra dvier počula akýsi slabý zvuk, no dvere i kameň sa nehli anilen o piaď a mních so starcom trpezlivo čakali. Alissea mala už – užna jazyku nejakú štipľavú poznámku ohľadne nedotknutej kľučky na dverách predktorými stáli, v tom momente sa však dvere s vŕzganím pohlia nakoniec sa pred nimi otvoril vchod do malej súkromnej rezidencie. Mníchzostal stáť pred dverami, no kývnutím hlavy povolil trom návštevníkom vstup dohonosnej izbietky. Akonáhle vstúpili, dvere sa opäť zavreli tak akopredtým- sami od seba.
Izbička bolamalá, ale útulná. V jej rohoch bolo tiež niekoľko utešených fontánoka pár malých jazierok, rastlín však už nebolo tak veľa ako v hale,zato tieto boli o čosi lepšie udržiavané a ich zjav Caedon zaradilmedzi „hodnotnejšie buriny“. Okrem zelene a vody však na tomto miestevládol aj značný blahobyt, predovšetkým preto, že všetky stoličky, ležadloa aj posteľ pri ktorej stál zlatý svietnik, boli potiahnuté vzácnymičervenými tkaninami a pohodlie, aké dokázali poskytnúť, si Alisseapredstavovala len ťažko. Pri stole sedel tlstejší starý pán v červenomhabite bez kapucne a popíjal víno zo zlatého pohára.
„Rakdaran!Starký môj...“ potešil sa Ettia, keď uvidel Predstaveného pri stole. Tenprekvapene položil pohár s vínom a plný radosti sa zvítals Ettiom.
„Ettiahil, bratmôj! Ktože by ťa bol v tento zlý čas očakával? Ah, myslel som, že sa užneuvidíme, myslel som, že sa do Aphteronu už nevrátiš!“ objímal PredstavenýRakdaran starčeka a ten mu jeho objatie dojato opätoval. Alissea sa odšťastia ani nehla, konečne sa dozvedala viac o pôvode starca v ktoréhospoločnosti strávila dobrých pár rokov.
„Nuž,pravdupovediac som ani ja neveril, že sa sem ešte vrátim, bratku. Ale vidíš kamaž ma zaniesli pracovné záležitosti...a to v mojom veku!“ zasmial sa opäťstarček a priateľsky pobúchal Rakdarana po pleci.
„Nehovor mi, žeešte pracuješ Ettiahil! Dohodli sme sa predsa, že tento rok bude koniec!“zlostil sa Predstavený a čakal na vysvetlenie starcovho konania.
„Tak veru,dohodli sme sa a ja si plním svoju poslednú úlohu, Rakdaran. Toto sú mojipomocníci, zoznámte sa – moja pravá ruka Alissea a najnovší prírastok domojej pútnickej rodiny – veľkňaz Miltigë, jednej z nových bohýň, Caedon.Cestujeme spolu už nejaký čas, v hale ostal ešte mladý Bederik,talentované dieťa, no prišiel o rodičov.“ predstavil svoju družinuPredstavenému Ettia.
„Chápem, takžemu nahrádzaš otca...alebo skôr dedka? Ach veru Ettiahil, zostarli sme, len čoje pravda. Aj samotný Rakdarian už vidí, že moje sily rednú a mojemodlitby prestávajú byť také mocné. Nuž ale ty....máš so sebou poriadnuspoločnosť, bohatú aj po duchovnej stránke, musím uznať.“ pousmial sa Rakdaranpri pohľade na zamračeného Caedona a sústredene načúvajúcu Alisseu.
„Tak je, tak. Ajja cítim, že brána do večnosti ma doháňa. Preto chcem už túto poslednúzáležitosť vybaviť čo najrýchlejšie a bez zádrheľov. Dúfam, že mi budešmôcť poradiť, jedná sa totiž o mesto samotné.“ sadol si na jednu zostoličiek ustatý Ettia a ostatní si posadali vedľa neho.
„Vynasnažím sa,priateľu, čokoľvek budeš potrebovať...“ ochotne mu ponúkol pomoc Rakdaran.
„Nuž teda,posolstvo sa týka vodcu tunajších vrahov. Potreboval by som, aby si mis ním ujednal stretnutie Rakdaran, v najvyššom utajení, samozrejme.“
„Vrahovia? DrahýEttiahil, je vidieť, že si roky strávil na cestách mimo lodeníc. Časy sa meniaEttia, menia sa i naše záujmy. Frakcie sa spájajú a rozpadajú, aletie najsilnejšie rozširujú svoj vplyv ďaleko za hranice dokov. Viem, že smeprisahali nestrannosť a nedotknuteľnosť pravdivosti nášho presvedčenia,ale Aphteron sa stal mestom, kde prežijú len tí, ktorí sú v milostikoncilátu. Veď vieš ako to chodí, čím bohatšia oáza, tým menej spánku si tí nanajvyšších miestach dožičia a urobia všetko pre to, aby z nášhoprofitu tiež čosi mali. A že už nejde o malé čiastky, Ettia, ide tu ocelú našu existenciu...“ zdráhal sa pokračovať Predstavený a Alisseamu z očí vyčítala strach a pocit viny.
„Čo tým chcešpovedať, Rakdaran? Tvoj hlas, zdá sa mi, trpí väčšou bezmocnosťou než tvojeskutočné úmysly.“ pozrel Ettia Predstavenému priamo do očí.
„Nemám lož najazyku, o tom ťa uisťujem. Je tu len...istý sľub. Ak sme chceli oázunajosvietenejšieho Rakdariana zachovať, museli sme sľúbiť poslušnosťtemnosvitcom, Ettia. Tí nás vzali pod svoje krídla a takto sme mohliprežiť, keďže oni kontrolujú koncilát a ten nás teraz necháva za nepatrnýobnos žiť svojím bežným životom. Na druhú stranu však, už viac nie smeneutrálni a s vrahmi ti nepomôžem aj keby som sa chcel sám odovzdaťdo rúk smrti. Pochop, mám nad sebou dozerajúceho šeraa a ak zistí, že mám stykys vrahmi, nezničí len mňa, ale rozmece na prach celú oázu. To nikdynedopustím, Ettia, nikdy.“ povedal vážne a potichu Rakdaran, načo sastarec nezatváril príliš nadšene.
„Napriek tomuale...hádam ti budem môcť aspoň trochu pomôcť drobnou radou. Nikto presne neviekde vrahovia sídlia a ako sa s nimi spojiť. Isté je, že centrum mestapatrí šeraom, choďte teda do vonkajších častí, bližšie k dokoma pýtajte sa hlavne v okolí Hostinca u zahnutého hrotu. Hovorísa, že v noci sa tam po okolí stáva najviac vrážd a neraz už bolovidieť mŕtve telá zlodejov plávajúce na hladine pod hostincom. To je všetko čoo vrahoch viem....snáď som ti pomohol.“ pošeptal opatrný Rakdaran Ettiovia Alissea pri jeho slovách okamžite zbledla. Hostinec u zahnutéhohrotu znel dostatočne vražedne aj pre takú odvážnu dievčinu akou bola ona.
„Ďakujem ti. Aksa veci takto majú, budem si musieť pomôcť sám, no vážim si tvoju radu. Pôjdemteda kým je svetlo, za tmy neradno na vraha natrafiť ak máš čosi vo vrecku,pravda? Tak my už ideme.“ poďakoval sa Ettia Predstavenému odmeranea postavil sa, vyzývajúc ostatných na odchod.
„Je mi naozajľúto, Ettiahil....veci mohli dopadnúť inak, nebyť dnešnej korupcie...“ospravedlňoval sa ešte Rakdaran, no starec už jeho slová nevnímal. DoprevádzanýAlisseou a Caedonom, vykročil z mníchovho príbytku plný hnevua preklínania. Tušil, že sa jeho posledná úloha ešte nejako skomplikuje,veci by boli totiž príliš jednoduché a to nie sú nikdy.
„Ty, Bederik, čosi mal s tými kvetmi u mníchov?“ snažila sa uvoľniť napätiev skupinke Alissea, keď už zase všetci kráčali po uliciach Aphteronu.Starec sa od ich odchodu z oázy ani neozval a tváril sa veľmiskrúšene. Kňaz si zase potichu mrmlal svoje modlitby k Miltigëa ostatným už tradične nevenoval štipku pozornosti.
„Viete paniAlissea, tie kvety mi pripomenuli môj domov. Predtým než...som osamel, mávalisme na záhrade záhony cyriarisov. Sú to veľmi vznešené kvety a kvitnú lenvtedy ak im venujete všetku svoju pozornosť a lásku.“ zosmutnel mladýBederik a Alissea si uvedomila, že to nebola tá pravá téma na zmenuovzdušia.
„Aha, chápem.No...toto je pekné mesto, čo poviete, Ettia? Caedon? Je tu toľko...toľko ľudía...domov...“ snažila sa Alis, no nedarilo sa jej. Mesto bolo úplne obyčajnéa jej spoločníci úplne ubití. Bála sa, že čoskoro prepadne rovnakej apatiiaj ona. A to nechcela.
„Ale no ták!Pozbierajte sa preboha! Ty, Caedon, vravela som ti, že si máš modlitby nechaťna večer keď budeš sám! Tu sa uctieva len a IBA alkrajský panteón! Bederik– nesmokli za kvetmi, vypestuješ si krajšie a vy pán Ettia – ja sa vámčudujem! Dobre, váš zdroj padol a misia sa dostala do nebezpečnejších vôd,ale aspoň to bude konečne väčšia zábava! No veď konečne niečo urobíme samia nebude to len podanie papiera niekomu inému. Tentoraz nájdeme vodcuvrahov my!!!“ vykríkla Alissea nadšená sama sebou, na čo reagoval Ettiazdeseným, takmer neľudským pohľadom.
„Zbláznila sisa? Čuš!!! Ako si to predstavuješ, vykrikovať po lodeniciach našu misius vrahmi???“ šepkal jej dôrazne a naliehavo do tváre starec.
„V lodeniciach?M-my sme už v lodeniciach?“ poobzerala sa okolo seba Alissea.S poľutovaním zistila, že sa naozaj nachádzajú na okraji lodeníc,najnebezpečnejšej štvrte mesta. Kam len dohliadla, všade sa to hemžilo rybármi,obchodníkmi, ale aj divne oblečenými ľuďmi v plášťoch, ktorí mali veľminaponáhlo.
„Ako vidíš, SMEuž v lodeniciach. Ja sa predsa nesnažím o nič iné, len túto poslednúúlohu prežiť, moja milá. Zahrávať sa s koncilátom a vrahmi nie je ničbežné ani bezpečné. Budem ti preto vďačný ak mi budeš pomáhať aspoň tým, že násneprezradíš už na začiatku.“ upokojil sa trochu starec, no v jeho očiachsa dal zbadať tieň strachu. Už si tým bola istá – mal strach. A Ettianikdy nemáva strach.
„T-tak dobre.Kam teraz ideme?“ pýtala sa mierne Alis.
„Na jediné možnémiesto. Do Hostinca u zahnutého hrotu.“ oznámil skupine bývalý mních Ettiaa svojím bežným, pokojným tempom sa kimácal ďalej úzkymi uličkami plnýmirevu predavačov a smradu rýb.
„Super. Milujemtoto pekelné mesto.“ vzdychla si sťažka Alis a nasledovala starca. Cítilasa potupená. Ale vedela, že starec mal pravdu.
„Stoooooop! PánEttia, pán Ettia! Zastavme aspoň na chvíľku, prosím vás! Tamto, tamto sa hráBalada o Nasikovi a Purtii! Prosím vás, veľmi dlho túžim vidieť tútoprekrásnu hru, prosím vás!“ skuvíňal Bederik a prstom ukazoval na blízky„stánok umenia“ ako sa nazývali tunajšie krčmy so zábavnými predstaveniamivonku.
„Na to, že je totaká slávna hra, nemá veľa divákov.“ zašomrala opatrne Alissea, vidiac samýchdo mdlôb opitých zákazníkov ležiacich na stoloch pred pódiom.
„Nasika Purtia, Nasik a Purtia! Poďme sa tam pozrieť, prosím vás!“doprosoval sa malý bard a o chvíľu už sedel pri jednom z voľnýchstolov pred predstavením. Jeho spoločníci sa na seba len bezmocne pozrelia sadli si k nemu. Ettia, hádam najnespokojnejší, sa premohol lenkvôli Bederikovej šťastnej tváričke. Chlapca si naozaj obľúbil a bral hotakmer ako vlastného syna. Už keď ho našiel na okraji cesty hladnéhoa nešťastného, čerstvú sirôtku, vedel, že v chlapcovi je čosineobyčajné, čosi silné a túžiace prejaviť sa. Bol to jeho básnický talent?Bol to jeho veľký žiaľ, snažiaci sa prepuknúť v nejakej z jehosmutných piesní? Ktohovie. No Bederikovej čistej mysli a vysokým ideálom,ešte nespotvoreným dnešnými skazenými poetmi, sa ťažko odopierala akákoľveknová skúsenosť. A jeho láska k divadlu bola práve tým, čo ho ešteudržovalo pri dobrej vôli medzi samými zlostnými ľuďmi, ako hovorieval samotnýBederik. A nakoniec, prečo si nespríjemniť deň trochou kultúry? A taksi Alissea vystrela nohy a sústredene sledujúc prekrásnu baladickú romancuo Nasikovi a Purtii zaspala okúzľujúcim, nechrápavým spánkom. ZatoBederik nespal, bez jediného klipnutia očí sledoval hru s otvorenými ústami.Nedal sa vyrušovať ani otravnou servírkou, ktorej sa noví hostia očividnenepáčili a trvalo jej celú večnosť kým priniesla žiadané nápoje. Caedonsi, rozhliadajúc sa, všimol ešte ďalších divákov tohto predstavenia, podstatneodlišných od nich samotných. Akonáhle ich zbadal, otočili sa a ich temnéplášte v momente zmizli v tieni blízkej uličky.
„Zlo, tma.“zamrmlal si Caedon a otočil sa späť k hercom a spevákom predoponou, ktorá konečne padla na koniec predstavenia. Bederika okamžite vystreloa začal odušu tlieskať a vykrikovať oslavy na účinkujúcich. Jediný.
„Ah doparoma, čovrieskaš? Jaj, to je už koniec. Krásne predstavenie.“ zívla Alissea uznanlivoa s námahou vstávala zo stoličky.
„Krásne, krásne!Postrehli ste skrytú pravdu tohto príbehu? A, a tá herecká presvedčivosť!Nádherné, krásne predstavenie!“
„Dobre Bederik,sadaj. Bolo to pekné, ale herci teraz určite netúžia po tvojej prítomnosti,zastavíme sa tu ešte niekedy, sľubujem.“ snažil sa trochu upokojiť chlapcaEttia, keď videl, že ho to veľmi ťahá dovnútra krčmičky.
„Ak do tej časmy žiť...“ zašomral Caedon, spomenúc si na čierne postavy, ktoré odrazu videlvšade tam, kam sa ostatní nepozerali.
„No, takéumelecké schrupnutie si nie je na škodu, ale ja navrhujem pohnúť sa. Keď sa takpozerám na slnko, zisťujem, že ho nevidím.“ ozvala sa Alissea, načo jej Bederiks Caedonom venovali nechápavé pohľady.
„Tým chcelapovedať, že slnko zapadlo. Ale má pravdu, poďme, dnes sa niekde ubytujemea zajtra ráno pôjdeme do hostinca.“ postavil sa od stola Ettiaa ukázal na nie veľmi vzdialenú budovu. Očividne to bol jedenz lokálov ponúkajúcich okrem bohatého tekutého výčapu aj kráľovskypohodlné postele bez jediného švába. Toľko hovorila tabuľa nad hostincom„Sladkovodný Žralok“. Bol to hádam jeden z najkrajších a najluxusnejšíchhostincov aké kedy Alissea videla a preto jej netrvalo dlho kým pochopila,že noc v takom podniku si určite nemôžu dovoliť. No bolo by fajn trochu sizaloviť v početných vodných nádržiach, ktoré tvorili dekoráciu prvéhopodlažia hostinca a v ktorých plávali ryby aké bolo až škoda uväzniť.Bederik si samozrejme nenechal ujsť príležitosť, aby upozornil na krutosťväzniteľa týchto rýb a význam slobody pre ryby a všetky živé tvory.Ettia sa len rýchlo poobzeral po zákazníkoch a ťahal ich preč. Bohužiaľ,šťastie nemali ani v žiadnom z ďalších hostincov ktoré navštívili. V„Dračom dychu“ bolo snáď až priveľa hostí pochybného pôvodu, v „Troch morskýchpíšťalách“ už nemali voľné izby, v „Skellovom prístavisku“ nemali radi hostí vmágskych róbach, v „Pútnikovom spočinutí“ by nespali ani tie šváby a v„Orsonových sieťach“ bolo príliš smradľavo na to aby tam ktosi mohol naozajzaspať. Noc poriadne pokročila a skupina stále nemala kde zložiť hlavu.
„Si tak vravím,čo keby sme skúsili prespať na ulici? S trochou šťastia nás niktonezabije.“ nadhodila Alissea keď už minuli hádam desiaty plný hostinec.
„Som unavený,oddýchnime si tu.“ fňukal zničený Bederik a netrvalo dlho kým si bezstarcovho súhlasu jednoducho sadol na kamennú podlahu a tvrdohlavo naňpozeral.
Ettia, evidentnenerozhodnutý, sa zastavil a pohľadom skúmal okolie v ktorom sa právenachádzali.
„Každá krčmaplná. Otázka moja – kam my ísť?“ zložil si ruky na prsiach Caedona pohľadom si žiadal od Ettiu jednoznačnú odpoveď.
„Nechajte hotrochu porozmýšľať. Veď sa snažil, no.....mňa tak napadlo, ako je možné, žev takej nebezpečnej štvrti je zrazu toľko návštevníkov? Vidíte,v tých obyčajných hostincoch je úplne plno a dokonca aj v týchdražších je zrazu oveľa viac cestovateľov než zvyčajne.“ krútila hlavou Alisseakeď sa zvalila vedľa Bederika. Chlapec bol už taký unavený, že zaspávala ledva sedel. Ettia nereagoval, pozeral jedným smerom a zdalo sa,akoby tuho rozmýšľal, alebo odmietal účasť na tomto rozhovore.
„To je pravda.Je tu čosi, čo sme nepostrehli...“ povedal neprítomným hlasom starecneodtŕhajúc pohľad od akéhosi vzdialeného miesta.
V tejchvíli už sa Bederik neovládol a zatvoril oči. Hlavou sa oprelo Alisseine rameno a od prílišného vyčerpania okamžite zaspal.Alissea, akokoľvek navonok tvrdá, pocítila ľútosť nad týmto trápeným dieťaťoma vyčítavo pozrela na starca. Ten však jej pohľad neopätovala naďalej sa venoval svojim myšlienkam.
Caedon siprisadol k spiacemu chlapcovi a takisto sa chcel zahĺbiť do svojichvlastných modlitieb, v tej chvíli ho však vyrušil pohľad, ktorý sa munaskytol. Keď totiž zdvihol pohľad k nebesiam, aby si uctilMiltigë, na streche náprotivného domu uvidel čupieť niekoľko postávo ktorých mohol s istotou povedať, že sa pozerali ich smerom.Nestihol však ani klipnúť očami a čierne postavy zmizli. Prekvapený saokamžite postavil a ešte raz sa zadíval na strechu vysokého domu, nopostavy boli nadobro preč.
„Caedon?“ opýtalsa starec, prekvapený kňazovou reakciou.
„Zlo, tma okolo my.Sluha Miltigë mať strach, my korisť.“ povedal šeptom Caedon, priveľmi saobávajúc zvuku svojho vlastného hlasu. V tom momente sa Ettia rozhodol.
„Tadiaľto.“ukázal na juh starec a skupina sa pohla. Bederika síce museli takmerniesť, no išli. A išli úplne sami, pretože sa všetky ulice už dávno vyprázdnili,hlavne kvôli zlodejom a vrahom, ktorí sa o takomto čase zvyklinie-úplne-bezcieľne túlať štvrťou. Hostinec u zahnutého hrotu nebol právenajbližšie a Ettia sa mu celou cestou po štvrti snažil zďaleka vyhnúť,teraz ich preto čakala dlhá a nebezpečná cesta na juh lodeníc, do výsostnéhoteritória vrahov. Alissea to vedela a neraz sa jej zachcelo zmeniť smercesty, no ukázať na sebe čo len štipku strachu, to nebola jej povaha. Jedným sivšak bola istá - nebudú tam vítaní.
Hýbali sapomaly, príliš pomaly. Caedon, stále prestrašený z čiernych postáv, ktoréneustále vídal, sa každú chvíľu obzeral a aj keď nevedel, či je to lenjeho predstavivosť, z času na čas zazrel v postranných uličkáchčierne kapucne a hroty dýk, od ktorých sa odrážalo svetlo z pouličnýchlámp. Tie, našťastie, ešte svietili a poskytovali im jediné útočisko predvšadeprítomnou temnotou...a tými, ktorí už na nich čakali. Ak mal predtým kňazstrach, teraz ho pochytila panika a poriadne pridal do kroku. Začínal sibyť istý, že ho v dnešnej tmavej noci pred smrťou neochráni ani Miltigë.Chlapec stále napoly spal a takmer nevnímal čo sa deje, na druhej stranevšak spomaľoval Alisseu a Caedona, ktorí ho ťahali so sebou. Konečne sadostali južnejšie a Ettia vedel, že hostinec už nie je ďaleko. Napriektomu sa tohto úseku cesty obával najviac. Museli totiž odbočiťz osvetlenej časti štvrti do spleti tmavých uličiek, ktoré ich privedúk hostincu. Zastavil a hľadel do tmy pred sebou. Nechcelo sa mu tam,nie s tým čo vedel a čo mal. Dobre vedel, že o ňom už vrahoviavedia a zlodeji na nich striehli odkedy opustili oázu. Skôr či neskôr sak nim jeden z klanov dostane. No toľko času im dať nesmú.
„Do uličky.“riekol Ettia a rýchlejšie ako zvyčajne sa stratil vo vnútri temnéhobludiska.
„No tak poďme.“vzdychla si Alissea a s Bederikom a Caedonom nasledovala Ettiu.
Akonáhle vošlido bočných ulíc bez svetla, Caedon už okolo seba nepozeral. Bol si istý, žekamkoľvek sa pozrie, uvidí čierne kapucne a pohyb pred nimi aj za nimi.
Nemýlil sa.Všimla si to aj Alissea, keď sa snažila nestratiť z očí Ettiu. Išlirýchlo, ale postavy okolo nich ešte rýchlejšie. Sem – tam sa vydesene otočila,presvedčená o tom, že sa po nej ktosi natiahol a chytil ju za rameno,alebo sa dotkol jej ruky, no nikto tam nebol. Caedon periférne videl mihať sav svojej tesnej blízkosti konce dlhých plášťov, no keď sa po nich obzrel,nevidel ani náznak toho, že tam pred sekundou niekto bol. Boli rýchli.A boli neviditeľní. Ettia sa však ponáhľal až príliš a onedlho bolďaleko pred Alisseou. Stratili sa navzájom z dohľadu, čo neprispelok pokoju Ettiu ani Alissei.
„Ettia! Ettiakde ste??“ hnevala sa Alissea, dostatočne prestrašená na to, aby v nejzvíťazila agresivita a podráždenosť.
„Ticho, vidieťnás.“ snažil sa ju utíšiť Caedon, no jeho úsilie bolo márne. Alis si bola istá,že ak majú nejakú šancu prežiť, tak len so starcom. A toho práve terazstratili.
„Ettia...!“ozvalo sa a tento zvuk doľahol až k starcovým ušiam. Až vtedy siuvedomil, že stratil svojich chránencov. Až vtedy si uvedomil, že je sám.
„Alissea! Tusom!“ snažil sa kričať jej späť, no ona nepočula vôbec nič.
„Ettia!“ pohlasa Alis smerom o ktorom si myslela, že zvolil aj starec.
„Alissea,tadiaľto, tu som!“
„Ettia! Ettiakde ste?!“
„Alissea!“
Konečne hozačula. Nebol ďaleko. Medzi nimi bolo len zopár ulíc.
„Ettia!“
„Alissea,Alis-...“ začula ešte, keď sa blížila k miestu odkiaľ naposledy počulastarcov hlas.
„Ettia!“zakričala ešte predtým než dobehli na priestranstvo kde stál Ettia.
„....ETTIA!!!“zaznelo poslednýkrát nocou...
II.
Kyle nespokojnetresol dverami temnej budovy. Bola ešte hlboká noc, no jeho práca sa skončila.Vnútri bolo ešte niekoľko postáv, väčšinou sa tvárili, že robia niečo dôležité,no boli to len povaľači a gauneri pozbieraní z malebných Aphteronskýchulíc. Inými slovami – vrahovia v samom centre svojej vlastnej gildy. Rýchlovybehol troma poschodiami masívnej stavby v ktorej „býval“, otvoril poklopv podkroví a vyskočil na strechu. To bolo jeho miesto, jeho útočisko.Zavrel za sebou strešné dvierka, aby tak dal ostatným najavo, že si nepraje byťvyrušovaný. V skutočnosti to však všetci vedeli aj bez varovania – keď saKyle zavrel na streche, znamenalo to, že ktokoľvek ho vyruší, bude mať poriadnekrvavý problém. Bolo mu zle, strašne zle. Odhodil dlhý čierny plášť, ešte stálevlhkú dýku zabodol do dreveného šindľu a takmer zúfalo si vložil tvár dodlaní. V hlave mu kričalo naraz tisíc hlasov z ktorých každý chcelpovedať len jedno: idiot. Idiot, idiot, idiot!!! Prečo...prečo si to urobil?!Pozrel na dýku a len pár hlbokých nádychov ho delilo od samovražednéhovpichu. Mohol mať konečne pokoj, vykašľať sa na posratý život s eštezasratejšou budúcnosťou a jednoducho...to skončiť. No neodvažoval sa. Dýkaostala zapichnutá v dreve a tešila sa Kylovmu dlhému pohľadu...bol tovšak pohľad akoby slepých očí, tak isto ich mohol mať zavreté a nedívať sanikam okrem vlastného vnútra. Zahĺbil sa do myšlienok a na dýku, či smrťúplne zabudol. Nič ešte nekončilo. Túto noc sa v ňom však niečo zlomilo,už viac nedokázal tráviť dni v bezsennom spánku a po nociach sa túlaťpo uliciach hľadajúc dobrú výhovorku pre Kayrima. Kayrim, samozvaný vodcavrahov, sa o Kyla zaujímal až príliš živo. Nielen preto, že bol jeho staršímbratom. Kayrim vedel, že sa s Kylom niečom deje. Niečo, z čoho bymohol mať eventuálne veľmi nízky profit a nemuselo by to tak úplne byťv záujme JEHO gildy. A z toho mal vrahovládca strach. Kylevedel, že stačí jeden chybný krok a Kayrim ho dá odstrániť, brat- nebrat,zisky sú predsa len dôležitejšie než spoločná matka. Bol teda čas ísťa niečo s tým urobiť.
