Boliraz jedni ľudkovia, takí malí konárici. Vrchný konárik – Kokoška – žil aj sosvojou manželkou, veľaváženou pani Pokoškou, na mieste zvanom Dvorzahrada spolu vládli svojmu veľapočetnému ľudu – dvorkonárikom. Niežeby boli pretonejakí bohatí, to nie. Vrchný konárik obyčajne nevlastnil viac ako zo dve- tridesiatky húseničích vakov (tých najteplejších, samozrejme), pár vyberanýchpestrofarebných vejárov (Kokoška vlastnil dokonca ten najsampestrofarebnejší,ktorý zdedil po svojom praprapravrchnom konárikovi Joškovi a ten ho zasazdedil po jednom zosnulom papagájcovi obyčajnom) a niekoľko náramnevzácnych nechtalínov. Kokoška ich mal pätnásť. Nechtalín bol a ešte stáleje najdrahší spomedzi všetkých materiálov nájditeľných vo voľnom Dvorzahrade,preto je jeho využívanie jedným z najväčších problémov aké musí ekonárokomikariešiť. Pätnásť nechtalínov, nuž, to veru nie je najviac. Hlavne ak dvorkonárikvezme do úvahy, že neďalekí susedia, špakonárici, ich majú spolu až dvadsaťdva!Smutnou pravdou bolo, že celé predošlé generácie dvorkonárikov sa s týmtofaktom za nič na celom Dvore nedokázali zmieriť a už dlhé veky viedli sošpakonárikmi o nechtalíny spory. A keby len také hocijaké! Spor sem, zvadatam, ale toto bolo oveľa vážnejšie. Špakonárický vrchný konárik (ktorý sa lentak mimochodom volal Šaško) naposledy od hnevu celý vyschol a poslalKokoškovi POSLEDNÝ varovný lístok (možno bol posledný aj preto, žena špakonáričom území nerástli Kvetušiaky ani Kríčočoky a tak bolkaždý jeden lístok veľmi vzácny, len o trochu menej vzácny ako onýchspomínaných dvadsaťdva nechtalínov). Na lístku stálo:
„Veľaváženýpán Kokoška Dvorkonárický!
Dovoľujem si ťa upozorniť, že ďalšie pokusyo krádež MOJICH nechtalínov viac nebudem tolerovať a prichytenýchdvorkonárikov dám bez milosti hodiť do horúcich pekiel Pohrebiska, tebe známehoako Zhorkonáriska. Ak sa tvoji konárici nevedia zmestiť do kôry, budú za tonáležite potrestaní. Bez výnimiek!
S úctivým podkonárením – ŠaškoŠpakonárický“
Takýtonemilý lístok veru dostal Kokoška, a to práve keď sa chystal znovuspočítať svoje nechtalíny, či sa niekomu z jeho verných konárikov náhodoucez noc nepodarila nejaká akcia u špakonárikov. Bezútešne zistil, že nie. Nielenžemu nechtalínov nepribudlo, ale naviac chytili jedného z jeho dvorkonárikovpri lúpeži (neskôr sa dozvedel, že to bol nešikovný Noška, zvaný aj NešikovnýNoška) a teraz zaňho určite budú chcieť niečo ako výkupné. Hm, a akotak rozmýšľal a ako tak rozmýšľal ako ľstivý Šaško, určite si za Nošku vypýtajú niečo drahé. Tu Kokoškupremkol strach. Čo ak...čo ak budú za Noškovu kôru žiadať...- nie. To nemoholdopustiť. Ak by prišiel čo len o jediný nechtalín, spôsobilo by mu to mukynie nepodobné tým Odlučovacím. Áno! Také veľké by boli jeho muky! A tak zahrabalnechtalíny späť do prachu, postavil k takto vzniknutému nenápadnémukopčeku dvoch statných konáriskov a rozhodol sa odísť rozmýšľať. Sám.
To ale nebolo nič jednoduché, pretože,povedzme si rovno, dvorkonárikov bolo na dvorkonárickej časti Dvorzahradu akosipriveľa. Konárik by povedal, že to bolo tým, že si vrchný konárik vyhradil celúpolovicu územia ako svoje súkromné vychádzkové priestory, takže nikto iný sateoreticky nemal opovážiť položiť na jeho majetok ani halúzku, no realita bolainá. Všade sa to len tak hemžilo konárikmi, konáričkami i malýmivetvičkami. Pokoj? Ticho? O tom nemohlo byť ani ševelenia, pani Pokoška byvedela rozprávať. Veď aj vo vrchkonárickom paláci sa bez kúska hanby zabývalajedna mladá rodina (aj keď, na druhej strane, pani Haluznatá bola na rozdiel odveľaváženej pani Pokošky výborná kuchárka a neraz už zachránila Kokoškovia jeho dvom vetvičkám život). Tak sa stalo, že si vrchný konárikjednoducho nevedel nájsť kúsok miesta na dôkladné prešpekulovanie situácie. Zavolalsi teda svojho radcu, starého kláta menom Mlákaláka. Mlákaláka bol veľmi múdrykonárik z ohromne starej a ctihodnej rodiny Smezostromovcova nech sa dialo, čo sa dialo, vždy vedel Kokoškovi poradiť. Mlákaláka sateda voľky- nevoľky zdvihol zo slamy (o ktorej už niekoľko rokov tvrdil, že jemiestom jeho posledného odpočinku a že ho už čoskoro budú podpaľať,pretože sa chystá na dlhú cestu do Popolnirvány) a doklátil sa za Kokoškomsediacim niekde medzi Byľnatinským lesom (mládežou hanlivo označovaným aj ako Burinandrgraund)a Trávnatou čistinou (mládežou hanlivo označovanou aj ako Haši špakáreň čidokonca...áno... Špína town). Prečo práve tam? Pretože práve v týchtovykričaných štvrtiach bolo najviac bordelu, a teda najmenej konárikov. Mlákalákasa neveľmi nadšený a s významným ochkaním a aukaním postavilpred (od nervov takmer zlomeného) vrchkonárika.
„Ahoj Mlákaláka.“ odul gamby otrávenýKokoška. Mal šťastie, že bol ďaleko od domova, otrávenosť bola v jehorodine nákazlivá.
„Múdry konárik nikdy nechytá špaky do haluzí.“riekol dramatickým a do istej miery i archaickým hlasom Mlákaláka, zároveňsa však zatváril dôležito. Kokoška na neho nepekne zaškúlil.
„Ja viem, nie pre to som ťa dal zavolať,ó ctihodný Smezostromovec. Povedz mi, prosím ťa, prečo sa v celej mojejríši pre mňa nenájde kúsok tichého miestečka, ktoré by patrilo iba mne. “ Na tosa Mlákaláka zatváril trochu neisto a znovu opáčil:
„Múdry konárik nikdy nechyt-?“
„Nie, ja VIEM!“ zakričal Kokoška, ktorýsi práve spomenul, že jeho radca je naozaj už starý klát a treba naňhotrochu hlasnejšie... s trochu väčšími medzerami medzi slovami. Pokračovalteda v duchu týchto zistení:
„POTREBUJEM VEDIEŤ, ŽE PREČO NEMÁM.....AKOŽE JA (!!!) .... NIKDE POKOJ!“ Kokoška úprimne dúfal, že sa Mlákalákovi tentokrát podarilo zachytiťaspoň podstatné časti jeho otázky.
„Toť? veď poviem hneď, nie?“ odpapuľovalmu vlastný radca. Kokoška prehltol jedovatú slinu a trpezlivo čakal naodpoveď. Mlákaláka sa na dlhú chvíľu zamyslel, pozrel do vysokého Konáriaa napokon vyriekol svoje mudrcké slová:
„Tvoja ríša sa rozkladá priamo pod veľkýmStromorodičom. Na Dvorzahrad tak padá príliš veľa konárikov! A bude ichešte viac.“ zakončil svoju excelentnú dedukciu klát. Keď sa nad tým Kokoškazamyslel, musel dať klátu za pravdu. Každý deň sa na Dvorzahrad sťahovali viacči menej dobití konárici a to mohlo byť zapríčinené práve pádomz veľkého Stromorodiča. Samozrejme, nemuselo to byť presne tak (niektoréstaré príbehy, ktoré sú už také staré, že lístky na ktorých boli zaznamenanézožltli a uschli, prosto niektoré takéto príbehy hovoria o tom, žekonárici a špeciálne potom dvorkonárici prichádzajú na svet niez veľkého Stromorodiča, ale vysúvajú sa z vlhkej zeme za daždivýchmystických dní). Avšak s ohľadom na to, že bola moderná doba a takétodogmy bolo treba konárikom postupne z hláv vysádzať, akademikonárici sarozhodli šíriť teóriu veľkého rodiča, takzvaného Stromorodiča. Väčšinekonárikov to bolo síce na smiech (a úprimne - všetci vieme, aké absurdnédokážu niekedy byť tie „vedecké“ závery), napriek tomu sa vrchkonárik rozhodoltúto teóriu podporovať. Len si na ňu ešte sám nezvykol. Čo mu ale ostávalo?Zmieriť sa so svojím horľavým osudom a nechať veci na vyšších silách?(tzv. Kropiteľoch, ktorí, ako je všeobecne známe, z času na čas zatvorilipekelné brány Zhorkonáriska a zachránili tak kôru nejednému Kokoškovmupríbuznému. Bolo preto potrebné Kropiteľov uctievať a dobrorečiť im, lebolen oni boli záchrana konária *amen*) Vrchný konárik sa teda naozaj zmieril sosvojím osudom, no vo všetkej svojej skromnej samoľúbosti ho ešte stihlonapadnúť, že je takto zrejme vrchkonárikom najväčšej ríše na celom Dvore(nehovoriac o tom, aký by táto jeho ríša po vyčíslení zaznamenalaprirodzený prírastok...). Spokojne sa usmial. Bolo už len potrebné vymyslieťniečo prefíkané na záchranu Nešikovného Nošky, ako i všetkých drahocennýchnechtalínov. Nuž...Mlákaláka bol síce múdry, ale ako sa tak naňho Kokoškazadíval, prešla ho chuť vyrevať na klátiska celý spletitý problém, najmä za takýchmimoriadne vážnych okolností.
A nakoniec, či by na niečo neprišieli sám? (Teraz, keď už vedel, že je márne snažiť sa o kúsok pokoja,rozhodol sa využiť svoje súčasné nezávideniahodné postavenie vrchkonárika bezkúska pokoja a rešpektu a prekabátiť Šaška tak, ako by to nebolpredpokladal žiadny vrchkonárik s prirodzenou autoritou a vlastnýmiizbami... vo vlastnom paláci). Áno, na niečo prišiel (samozrejme, že nie takhneď, v tomto momente sa posúvame do mozgovou námahou a miazgoupoznačenej ďalekej budúcnosti). Teda, ehm, o celé tri dni neskoršie:
Ničnetušiacim Špína townom sa ozýva víťazoslávny pokrik.
„Malé všeličo!!!“
Ničnetušiaci Špína town pokrik ignoruje.
Jeho vznešená Okonárenosť a Ešteajrozkonárenosťvrchkonárik Šaško Špakonárický práve prechádzal popri jednomz monumentálnych Špakov, najvyšších a najobdivuhodnejších dominánt svojhohlavného mesta Trišpaky, keď ho dostihol jeden z jeho najrýchlejších poslova celý zadýchaný mu bez kúska vysvetlenia podal elegantne zvinutý lístoks kráľovskou pečaťou. Na pečati sa viditeľne vynímal odtlačok na trikrátzlomenej haluze – očividný to symbol dvorkonárikov. Šaško len tak zasyčalv očakávaní čo mu ten nechutný zlodej zasa vypisuje (ale potajme si lístokpo prečítaní schoval pod kôru, keď sa trochu zahladia stopy po vyrýpanom písme,ešte sa môže použiť...) Náhlivo lístok rozvinul a začal si čítať dôležitúsprávu.
„Ha! Aha! Vedel som, že mi bude chcieťniečo nanútiť ako náhradu za svojho lupiča! Pozrimeže...“ pokračovalv čítaní vrchkonárik. Rýchlo lietal očkami z riadku na riadok, istéúseky zaliečania sa a do-kôrnych-otvorov-lezenia rovno preskakoval, až kýmsa neprečítal k najzaujímavejšej časti dvorkonárikovho lístka.
„A týmto ti ponúkam na výmenu za svojhodrahého priateľa Nošku svoj najvzácnejší poklad – malé všeličo. Pevne dúfam, žebude slúžiť aj ako mierová dohoda medzi nami a že viac nebude medzi našiminárodmi ďalších sporov...“ predčítaval nahlas Šaško neveriacky. Chvíľu len takstál, pozeral na posla, na lístok, znovu na posla, znovu na lístok až kýmnedospel k presvedčeniu, že nastala chvíľa, kedy by sa patrilo povedaťniečo sebavedomo kráľovské.
„Čo pri Kropiteľoch je malé všeličo?!?“zhúkol civiac na posla. Posol (mimochodom syn sestry tety Šaškovho ujaz druhého byľkolienka z otcovej strany) sa zatváril neurčito. Postrohej úvahe sa odvážil sprobovať:
„Možno dvorkonárický poklad...?“
„Dvorkonárický poklad??? Hí,“ zhíkolnadchnutý Šaško,“ dvorkonárický poklad!“ roztvorili sa mu od radosti póry.V momente si vo svojej Ešteajrozkonárenej hlávke prehral celúhistóriu svojho vzťahu s Kokoškom a jeho kráľovstvom – samozrejme,napadlo ho, musí mať nejaký poklad. Bolo to predsa také jasné! Kokoška sa vždytváril akože nič, on nič, on čmeliak za letu, a pritom doma ukrýval poklado ktorom on, ušľachtilý a bohatý vrchšpakonárik nemal ani potuchy. Takénepríjemné! Moment...také nepríjemné by to bolo, keby sa teraz sami Kropitelianeboli na svojho obľúbenca (v špakonárickej časti Dvorzahradu máme na mysli Šaška)usmiali a neumožnili mu dožiť sa tohto triumfálneho dňa. Hah! Malé všeličobude konečne jeho! Špakonáričie! A s akým minimálnym úsilím, napadloešte Šaška, asi som fakt dobrý vrchkonárik. Teraz už len zvestovať tietonadmieru dobré správy rodine- nech sa aj oni ohúrene pozastavia nad mojou brilantnourafinovanosťou a ostrovtipnou nedosiahnuteľnosťou, rozhutoval špakonárik,a potom hor` sa za Kokoškom! Tak!
Keďsi takto uvažujúci Šaško spokojne vykračoval po Trišpakoch, nasledovaný svojímblízkym príbuzným poslom, nikto, ani len tie najvyššie sily netušili prečože sivrchkonárik naradostene mädlí halúzky. Pravda, vyššie sily tak trochu tušili,prečo si v tej istej chvíli na opačnej strane Dvorzahradu naradostenemädlí halúzky vrchkonárik Kokoška...
Stretlisa na rozhraní svojich veľkých konárikových ríš. Kokoška sa cítil veľmivznešene - mal oblečený dlhý lopúchovýpláštik a na hlávke sa mu majestátne týčil kamienok v tvarekráľovskej koruny. Šaško nebol odetý v ničom špeciálnom, pretože to nepovažovalza potrebné. Nakoniec, prišiel si prebrať najväčší dvorkonárický poklad –samotný ten fakt musí Kokošku natoľko pokoriť, že nech by bol Šaško oblečenýakokoľvek, odíde domov ako ten najctihodnejší, najjasnejšía najdužinovatejší vrchkonárik na Dvore. A tak zatiaľ čo Kokoškadržal v halúzkach niečo malé, hnedé a neforemné, Šaško za sebou ťahallen svojho zajatca, Nešikovného Nošku. Ten sa tváril veľmi previnilo, no hneďako zbadal Kokošku, vrátila sa mu voda do žiliek a celý sa zazelenal.
„Kokoška!“ rozbehol sa mu Noškav ústrety. Kokoška sa snažil tváriť impozantne kráľovsky a takzdvihol bradu o čosi vyššie (ale veľmi opatrne, aby mu z hlavynespadol kamienok). Nošku to očividne poriadne zmiatlo, toto predsa nebol tenKokoška, ktorého poznal. Hádam naňho nebol nahnevaný?
„P-Prepáč Kokoška, ja som n-naozajnevedel, že m-ma chytí...-“
„Ticho, poddaný! Nehnevám sa na teba, ležza tvoj život som musel jeho Okonárenosti vrchšpakonárikovi sľúbiť tonajdrahšie a najmilovanejšie čo mám – malé všeličo!“ zaburácal Kokoškaa vystrel k Šaškovi halúzky v ktorých kŕčovito zvieral ono „malévšeličo“. Noška pozrel na predmet v Kokoškových rukách, potom na Kokošku a keďsa už- už chystal poznamenať niečo o tom, že to vôbec nie je malé všeličo,ale malý oriešok, ujal sa slova opäť Kokoška:
„Ako som povedal, vymením malé všeličo zaživot Nešikovného Nošky. Vedz však, že to nerobím rád, ba práve naopak,v srdci mám bôľ a žiaľ a navždy budem pociťovať nekonečnústratu, lebo malé všeličo bolo odnepamäti vlastníctvom dvorkonárickýchvrchkonárikov. Noškov život je však prednejší...“ sklopil zrak Kokoškaa Noška si zakúsil do jazýčka. Takto to teda bolo! Ej, bol ten Kokoška aleprefíkaný! Akonáhle Noška pochopil, ktorá bije, vystrúhal na tvári skrúšený výraza začal previnilo hrabkať halúzkou v prachu. Šaško bol nadšený.
„Prijímam tvoje malé všeličo, váženýKokoška, a je mi cťou prebrať ho do opatrovníctva po mnohých generáciáchtvojich predkov (hehe). Bol by som však rád, keby si mi povedal ako také malévšeličo funguje. Určite má nejaké využitie...“ zaškúlil na oriešok Šaško.Kokoška si sťažka povzdychol a prisvedčil.
„Veru má, má. Pozri.“ riekola oriešok otvoril. Pred Šaškom zívala prázdna orechová škrupinka.
„Och...“ vydýchol fascinovaný Šaško.
„Toto malé všeličo môžeš naplniť čím lenchceš. Čokoľvek doň vložíš, bude o rok ešte krajšie a početnejšie.Ale nebuď chamtivý! Môžeš doňho vložiť len to, čo sa tam zmestí. Aby malévšeličo fungovalo, musí byť celý rok zatvorené a nik doň nesmie nazrieť.Ak tento zákaz porušíš, prídeš o všetko čo si do vnútra uložil.“ vystríhalŠaška Kokoška.
„Rozumiem, rozumiem.“ divil sa Šaško.Vzal malé všeličo do halúzok a zvedavo si ho obzeral zo všetkých strán.„Skutočný poklad...“ zaševelil si len tak sám pre seba. Kokoška s Noškomboli čoraz skleslejší a deprimovanejší a Šaško čoraz rozradostenejší.
„Nuž, je na čase ísť,“ usmial sa napokonŠaško,“ pozdravuj pani manželku Pokošku!“ zohol sa, vzal zo zeme lístok, vložildoň oriešok, lístok zaviazal tak, aby z neho oriešok nemohol vypadnúťa takto vzniknutý batôžtek si prehodil cez plece.
„S úctivým podkonárením!“ zakričal eštena Kokošku.
Kokoškavšak nesmútil. Akonáhle mu Šaško zmizol z dohľadu, vymenil sis Noškom zlomyseľný pohľad a tichučko sa zachichotal.
„Chichichi...“ zasvietili Kokoškovi maléočká.
„Chichi...“ zasvietili Noškove hlúpeočká.
