Najprv boloticho
..
.
No ticho silnelo, vzrastalo, vydúvalosa
.
..
Až ticho vystriedala zvukožiara.
„Cez morepriletel vietor, vietor rozoznel kráľovstvo.
Vietor zaspievalkráľovstvu.
Zmätené hlasyutíchli, hlasy pokľakli pred Rozospievajúcim.
Veď spievavietor, veď spieva Hairan. Počúvajme, veď spieva Hairan.“
úryvok z Maié, výkladových kódexovzbytostnenia sveta (Erué)
Eloí odpútal svoju myseľ od Kathéa pustil myšlienky na voľný prieskum nadvedomia. Opäť bolo ticho,hviezdice vírili v mlčaní, hoci... vydali by za tisíce, ba milióny zvukov,keby im bolo dané znieť. Ešte stále držal v ruke štetec, mokré plátno satakmer krútilo v očakávaní ďalších dotykov. Nie, nie, dnes už nie. Zalialaho spokojnosť, veď neriadil sa dnes svojou maximou? Možno trochu oklamalzmysly, ale výsledok bol tu, priamo pred ním, hmatateľný aj keď spolynedokončený. Toto plátno jedného dňa otvorí dvere do Eluaninej sienea pokorí všetky nedostatky, všetky krivé apostérie. Muselo sa tak stať.
Na konci vždypríde zmierenie.
Usmial sa, hnedá kučera mu padlado očí. Na koniec všetkého sa nechá nadnášať vlnami konečnej ataraxie... opustísvoje obavy, ak mu ešte nejaké zostali, opustí Eluanu, lebo jej dielo budedokonané a opustí aj ostrov, ich všetkých.
Miloval to tu tak, ako len umelecdokáže milovať svoj svet, no svet ho bolel a tak mu to vyhováral. Nie,nebude už musieť proti nemu bojovať, unikne mu.
Poľahky, ako so zopätými rukami,v mieri.
Aká krásna vízia! Nadchýna, nodráždi, dráždi, napína.
Poslednýkrát prešiel prstami poplátne, zľahka ako Hairan láskajúci svoje prskajúce milenky... takmer stratilsústredenie.
Bude to...dokonalé.
Nebál sa. Zdvihol saz príjemného piesku a hviezdice, unikajúce pred nárazom, sa zdvihlis ním. Chvíľu ešte poletovali vo všetkých vesmírnych farbách nad jehohlavou, potom sa vybrali hľadať iné povznášajúce myšlienky, ktoré by mohlipochytať. Pozdravil ich zavlnením štetca a jednu z nich naozajzastihol...sfarbila sa do slnečnej oranžovo-ružovej. Potešil sa, bolo to dobréznamenie, farba výbušného entuziazmu.
Plátno dychtivo kričalo poumelcovom záujme, no Eloí sa rozhodol nechať ho odpočívať... na čas. Nabral dodlaní za hrsť útlocitného pištiaceho piesku a rozotrel si hov dlaniach. „Posvätené buďte dary tejto noci, lebo žijeme, aby sme vássplatili.“ zašepkal a pustil piesok späť na svoje pôvodné miesto.
Niektoré maličké zrnká všakzachytil ľahký vánok od mora, Aian, vovanul im do jadier vôľu a oni sas ním rozleteli do samého vnútra ostrova, do zelenkavej mnohorakosti... do...domov. A tak i Eloí, vedomý si tejto výzvy, nasledoval čerstvoprecitnuté zárodky hlasov domov.
Vstala veľmi, veľmi zavčasu. Možnokvôli plieskaniu avahérov na hladine mora, s oknom otočeným k blízkemupobrežiu by sa kvôli nim zobudil hádam každý. Už od prvého rozletu Aianovýchmotýľov vykúkali spod hladiny, vytŕčali svoje dlhé tykadlovité ušká, načúvali hlasomnového dňa a opäť sa s veľkým hlukom ponárali pod hladinu, akoby tamdole oznamovali veľkú novinu....
„Počúvajte, počúvajte všetci, dnešný deňje zázračný!“ vyhlasovali a všetky rozumné tvory otvárali ústočká takmerako od úžasu. No ona, Striebristá, mala morských avahérov v úctea bola na ich ranné radovánky zvyknutá. Neboli by ju zobudili, nie, toinakší hosť jej zavítal do plytkého sna. Ešte sa chvela, sediac na posteliz riedkej hmly a tenkých vlákienok krehulí. Do vlasov sa jej vpletaliďalšie striebrozvuky, meniac ju na ešte jagavejšiu akou bola včera. No senpomaly vyprchával a s ním i...ach, spomienka? Nie viac?
Vydýchlaa postrehnúc, že sa chystá vykročiť, lôžko sa vtiahlo samo do seba. Budetam spočívať vo svojom súcne až kým ho opäť nebude potrebovať.
Toľko ideínaraz, toľko stiesňujúcich cítení... vnímala ich ako už dávno nie. Úplne juzahltili, zaoberala sa nimi natoľko, že bez povšimnutia obišla vzdušné medúzky,túžiace po kráľovninej aure. Nechala ich hladovať ďaleko za sebou, zamestnanávlastnými úvahami. Počas chôdze sa jej telo zaodelo do zlatkavého hodvábu, nahlave sa vymodelovala vysoká koruna z morských koralov a na hrudi jejzažiaril zriasený klenot z iných svetov, darovaný Striebristej bielymidrakmi. Tými, ktorí jediní prestupujú týmto i vyššími svetmi.
Kráčala chodbamisvojho paláca, podchvíľou sa strácajúceho, až kým nevyšla von, do mladého rána.
Zámok za jejchrbtom sa rozplynul a Striebristá kráľovná pohliadla na svoj svet. Všetkožilo, všetko dýchalo, spievalo... v jej srdci sa teda tieň neusadil. Toniekto iný, niekto iný musel vyprovokovať tento nepokoj v jej duši. Pohľadsa jej dral cez more, tam do diaľok, niekto ju volal, niekto ju ťahal,priťahoval...
Dlho sa dívala, čakajúc, možno dúfajúc,že sa jej more rozostúpi a uprostred bude stáť jej ťaživá spomienka.
Nič, nič sa však nestalo. More sapokojne vlnilo, avahéry a kaliopie sa vlnili s vlnami, súznejúcs príbojom. Posmutnela. Auri, jej kolibrík, zosadol na krásne ornamentálnestĺpy podopierajúce nebesá a z výšky pozeral dolu na Sféru Zvukov.Potešil sa, lebo videl, že jej svet zvučí, počul, že jej svet svieti hlasmitvorov a tvorčekov a že nijaký už tieň neleží nad Erué. NoStriebristá nerozdávala tóny pokoja. I Auri z výšok nad svetom ucítiljej neradosť a zletel z Tichých Sfér. Sklopila oči, vyrovnávajúc saso svojou bezmocnosťou a odovzdávajúc svoj osud do rúk tých, ktorým jezaviazaná životom a nesmiernou láskou, vzdychla. Jej vzdych však zachytilHairan, pohlcujúc ho do seba a krúživo, takmer ako láskajúc jej pohladiltvár svojím vlastným dychom. Nemohla ho nemilovať. Bol to jej priateľ, jejláska, jej časť. Ešte než odišla späť do stratena, venovala mu jeden svoj tón,aby ho zaniesol ďaleko ku všetkým, ktorí ju nazývali melódiou svojich duší.
