Chlapi, ... ZNIČÍTE MI NERVY!

Mám dvoch bratov. Obaja sú mladší, ale papuľky majú také, akoby už celý svet poznali. Ten čo je narodený hneď po mne má 19. Sme kresťania, všetci chodíme do kostola, ale vrátime sa domov a u hocktorých pohanov nepočuť taký slovník ako u nás. Predovšetkým za to môže tento môj brat. Chodil na chlapčenskú školu, kde si niečo také dovolili aj priamo k učiteľom. Jednoducho im špinavo nadávali do tváre. Človek s ním spraví poriadok, ale o chvíľu to už nie je pravda. Myslím, že má sklerózu. Lebo len čo sľúbi, že už bude lepší, hneď na to zabudne. V nedeľu sa opäť hádal s otcom. Obalovala som karfiól a liezlo mi to riadne na nervy. Niekoľkokrát som mu povedala, aby bol ticho. Ale on stále a stále húdol svoju pesničku. Chcela som mu zakryť ústa, ale šmykla sa mi ruka a frnkla som mu po nose. Nielenže mi statočne vynadal, vyše miery za takú hlúposť, ale aj som dostala. Od takého sopliaka, čo by mal ešte mňa poslúchať, som si vyslúžila riadnu modrinu na ramene. Celý svoj polminútový prejav, kde nebolo jediné použiteľné slovo zakončil šmarením utierky a zverejniteľným: "Suka!"
Najhoršie zo všetkého je, že ho doma nemá kto upratať. Nie je to žiadny kulturista, ale sily má dosť. Už v štrnástich skoro prizabil otca, keď sa pochytili na dovolenke. A keď si s ním nedá rady otec, ktorý je vo vyššej hnotnostnej kategórii, ako toto dítě, tak čo už len ja alebo mamina narobíme?
Druhý brat(14) nie je až tak agresívny, ale je lenivýako kvočka. Všetko sa krúti iba okolo televízora a počítača. Dostane minimum práce, ale aj do toho ho treba dokopať. "Keď je ovca zdutá, ani Krtistus Pán jej nepomôže." Tak je to aj s týmto naším druhým podareným chpalčaťom v rodine. V spomínanú nedeľu mal ísť očistiť zemiaky. Ja som obaľovala päť kilov karfiólu, takže som mala o zábavu postarané na celé dopoludnie. Neviem si vysvetliť, ako nevedia títo, na pohľad inteligentní chlapci, pochopiť, že keď niekto potrebuje pomoc, tak je to preto, aby bol obed včas na stole. Keď sa zatne, tak s ním nič nepohne. Jeho slovná zásoba sa v týchto momentoch obmedzuje na: "A prečo ja? A načo? Veď ja jesť nemusím! Daj mi pokoj! Statraj sa o seba! Prestaň!" Toto opakuje do kolečka. A keď dostane po zadku, tak to s ním už vôbec nepohne. 
Občas si pripadám, akoby sme boli Miazgovci. Každý si hovorí svoje, nikto nikoho nepočúva a nakoniec si ideme všetci po svojom, napálení ako rakety. Vadí mi, že si bratia nedokážu uvedomiť, že rodičia, tí ktorých neposlúchajú a robia im napriek, im dávajú jesť, obliekajú ich a majú kde bývať. Každý míme svoju izbu, čo by iní za to dali, ale používajú ju na trucovanie. Je to miesto, kde sa môžu jednoducho zašiť. To, že ani tá izba nie je v podstate ich, akoby nevedeli- Neuškodilo by, keby tu niekedy padlo pár riadnych faciek!