Táto rodinka ma na nasledujúci rok pozvala do Anglicka s tým, aby som bola opatrovateľkou ich troch detí. Mala to byť moja premiérová skúsenosť. Keďže som chcela zlepšiť úroveň svojho anglického jazyka, ponuku som prijala. A tak som za nimi vycestovala. Narozdiel od iných opatrovateliek som bývala v dome so svojou sestrou a jej priateľom, takže som k deťom dochádzala každý deň. Nebolo to veľmi ďaleko, ale pešo by mi to trvalo o čosi dlhšie a tak som radšej zvolila rýchlejšiu alternatívu-bicykel.
Pani L. a pán R. vlastnili menší domček na okraji nie veľmi veľkého mestečka Heysham. Na prízemí bola kuchyňa s obývačkou, z ktorej viedli balkónové dvere na dvor. Na poschodí mali izbu deti ako aj ich rodičia a samozrejme nechýbala kúpeľňa s toaletou. Nesmiem zabudnúť na fakt, že mali aj psíka, lepšie povedané obrovské psisko Arrona. Ale to bolo úplne neškodné. Pri miernom dupnutí zutekalo. Ale pes v dome, nie na záhrade- čo ja osobne neuznávam, má svoje nevýhody. Predstavte si, že si chcete ráno vychutnať svoju každodennú šálku kávy a keď zodvihnete rýchlovarnú kanvicu, zbadáte na jej stojane kopec psích chlpov. Neviem ako vás, ale mňa chuť na kávu okamžite prešla.
Prvé dni v tejto rodinke neboli ničím výnimočné. Snažila som sa ešte viac zblížiť s deťmi-predsa len prešiel už rok od nášho posledného stretnutia. Z najmladšej T., ktorá ešte nerozprávala, začali vychádzať akési záhadné slová akoby sa pretrhlo vrece plné slabík. Rozprávanie hatlanín sa jej pomerne páčilo a užívala si to. Z jej bratov sa mojimi očami pomaly, ale iste vykľuli poriadni nezbedníci. Samozrejme, že všetko bolo spôsobené vekom , ale aj výchovou.
Po pár týždňoch úžasného divadla zo strany pani L.a pána R., ktorí sa mi snažili zakryť oči pred skutočnosťou, som začínala tušiť, že niečo nie je v poriadku. Neustále predlžovali deň výplaty. Keďže v UK sa vypláca každý týždeň a nie každý mesiac ako je to u nás, na svoj zárobok som čakala aj ďalší extra týždeň alebo aj dva. Vždy som ich pokladala za svojich a sestriných priateľov a preto som sa snažila tolerovať tento fakt. Jednoducho som im dôverovala. Ale keď sa to začínalo neustále opakovať, začala som im to pripomínať. A to bol veru veľmi zlý krok. Doslova som cítila ako sa ma snažia vyštvať, aby mi nemuseli zaplatiť čiastku, ktorú mi boli dlžní.
Svoj plán ukuli veľmi detailne. Čo je však najhoršie, zneužili nato svoje vlastné deti. Tie sa začali veľmi čudne správať, prestali ma poslúchať, jednoducho boli veľmi nezbedné. Z množstva príkladov uvediem jeden veľmi efektívny. Tak ako každý piatok som na dvore vešala prádlo. Malá T.zatiaľ spala a chlapci sa hrali s loptou. Hneď ako som dokončila tento druh domácich prác išla som pripravovať olovrant pre deti. Medzitým si však jeden z chlapcov zmyslel, že tá šnúra na prádlo sa mu akosi nepozdáva. A tak ju jednoducho prestihol. To by nebolo nič neopraviteľné. Háčik spočíval v tom, že predošlú noc pršalo a tak bola ešte pomerne mokrá zem. Jemu to však nestačilo a preto začal šnúru pokojne ťahať po zemi, čím dosiahol zafúľané prikrývky a plachty. To ale nebolo všetko. Keď som konečne doupratovala spôsobený neporiadok, zavrela som balkónové dvere a čala s deťmi na rodičov. Malá T.mala stále vo zvyku čakať na svoju mamu pri dverách a poriadne ju vyobjímať. Tak to bolo aj toho istého dňa. Čo som ale nečala bol fakt, že medzi zvítaním a objímaním stihli chlapci otvoriť balkónové dvere. Túto situáciu hneď využil ich pes Arron, ktorý sa rozutekal tak veľmi, že nebola šanca ho dolapiť. Keďže sa to stalo ešte za mojej prítomnosti v dome a pani L.sa už vrátila z práce, vzala som svoj bicykel a išla ho chytiť. Našťastie sa mi to podarilo cca.v dobrej polovici mesta.
Keď som už začala nezvládať úlohu opatrovateľky detí, ktoré mi jasne dávali najavo, že mám odísť, sľúbila som si, že ešte počkam dokonca týždňa, kedy som mala dostať svoju výplatu plus tie predošlé a jednoducho im vysvetlím, že odchádzam. Ale oni mali so mnou iný plán. Zabudla som spomenúť, že v tejto rodine bolo úplne bežné umiestniť lekárničku na veľmi ľahko dostupné miesto pre deti. Samozrejme chlapci to využili hneď, keď bola možnosť. Čiže keď som uspávala malú T. Našťastie odtiaľ nevzali nič nebezpečné, iba obyčajné leukoplasty. Avšak samozrejme , že podľa rodičov to bola moja chyba. Viete dlho som nad tým uvažovala, či to bola ozaj moja vlastná chyba, pretože som dosť sebakritický človek. Ale po zvážení a diskusii s inými opatrovateľkami som pochopila, že išlo o neskutočnú nezodpovednosť zo strany rodičov, ktorí nevedia chrániť dieťa pred podobným nebezpečenstvom ako je lekárnička. A zároveň som prišla nato, že išlo o akúsi hru, v ktorej boli ich vlastné deti iba aktérmi v hlavných úlohách.
Všetkým je už samozrejme jasné, že prvá vec, ktorú som po tomto incidente urobila bol môj odchod. Samozrejme bolo to obojstranné z dôvodu ich obvinenia. No svojho zárobku za predošlé týždne som sa nedočkala. Totiž mojou odmenou mali byť výhražné telefonáty a obvinenia, ktoré som dostávala na dennom poriadku. Najabsurdnejším obvinením bol asi fakt, že som podľa nich udrela ich dcéru. Keď už všetko prekračovalo hranice slušnosti a rešpektu, zasiahol moj známy, ktorý ich navštívil. Na otázku prečo mi neustále vyvolávajú a osočujú ma odpovedali vetou:,, Malej T.sa snívalo, že ju bije jej opatrovateľka." (Upozorňnujem nato, že T.ešte poriadne nerozpávala, iba skúšala slabikovať). To mal byť dôkaz alebo lepšie povedané dôvod toho, prečo sa vyhýbajú platbe. Kamarát im oznámil, že nestojím o ich peniaze, ale o to, aby mi už dali pokoj. Mala som len 17 rokov, o svojej psychike po tomto zážitku ani nevravím. Ak by s tým neprestali, vedeli, že by sme to začali riešiť inou cestou-samozrejme udaním. Tí sa naľakali a poslali k nám domov políciu, ktorá chcela hovoriť so mnou a mojim kamarátom. My sme však v tom čase neboli doma, a tak sme len dostali odkaz o tom, že mi táto rodina chce vrátiť všetko čo mi dlhuje. Zľakli sa natoľko, že nenabrali odvahu nato, aby mi peniaze vrátili osobne. No ja som už nebola taká naivná a vedela som, že už nikdy neuvidím svoje zarobené peniaze ani ten sľúbený šek. Samozrejme, že som sa nemýlila...
