A teraz sa prenesme z chutí do reality. Už pár dní uvažujem nad jednou konverzáciou, ktorá sa odohrala medzi mnou a jedným riaditeľom základnej školy. Keďže ako koordinátorka-dobrovoľníčka za istú zbierku mám na starosti oslovovať školy v mojom okolí, ktoré by sa radi zapojili a tak som navštívila aj školu, ktorú riadi už spomínaný pán riaditeľ.
Aby som vás dostala do obrazu, vysvetlím v krátkosti o čom je táto konkrétna zbierka. Ide o pomoc deťom v Južnom Sudáne, o zvýšenie ich možností učiť sa písať a čítať a dosiahnuť nejaké vzdelanie. Oni sa vzdelávať chcú, tešia sa z akejkoľvek pomoci a možnosti naučiť sa niečo nové.
Pre niektorých mladých ľudí je to len povinná školská dochádzka, neuvedomujú si, že niektoré deti takéto šťastie nemajú. Je to pre nich iba nuda strávená za školskou lavicou, naháňačky cez prestávky, posielanie si tajných odkazov cez vyučovacie hodiny a iné nezbednosti. Avšak deti nielen v Južnom Sudáne, ale aj v iných častiach rozvojových krajín by dali čokoľvek za takúto ,,nudu“ v škole alebo za kúsok kriedy, ktorou by mohli napísať svoje meno na tabuľu.
Včera som po dlhom čase sledovala televíziu a v nej reláciu Modré z neba. Pre mňa osobne je to asi najemočnejší zážitok, čo sa TV programov týka. Ešte sa tuším nestalo, aby mi nevyhŕkla aspoň jedna slza. Takže k tomu včerajšku. Zaujal ma postoj nevidiacej rómky k vzdelávaniu a samotnému vzdelaniu. To, že bolo jej jediným snom študovať a nie vidieť vo mne evokovalo obrovský optimizmus a pozitívny prístup k životu ako takému. A presne o tomto je aj zbierka, ktorú každoročne usporadúvame v našom i ostatných regiónoch. Chceme aby aj deti v Afrike zabudli na chvíľu na svoje starosti a podmienky života a mali tú úžasnú možnosť vzdelávať sa.
Vrátim sa teda k situácii, kedy som sa vybrala navšíviť okolité školy. Samozrejme, že stále existujú ľudia, ktorí majú srdce a veľkoryso sa snažia prispievať, avšak stretávame aj opačné príklady. Jedným z nich bol už spomínaný pán riaditeľ. Viete, som síce optimista, ale vždy som pripravená aj na odmietnutie a skeptikov. Pretože existuje veľa neoficiálnych zbierok, z ktorých výťažok nakoniec neputuje tam, kde je to potrebné najviac. A preto rešpektujem každý jeden názor. Avšak nemôžem si pomôcť a prijať dôvod neúčasti na zbierke, ktorým je veta: ,, Som skeptik, keby ste odomňa žiadali pomoc Japonsku tak neodmietnem, ale Južný Sudán mi nič nehovorí.“
Táto hláška ma úplne zarazila a odrovnala. Nielen kvôli tomu, že jeho názory boli akýmisi protipólmi, ale už len z dôvodu tej absurdity, ktorú uviedol. Netvrdím, že bol prvým človekom, ktorý sa nechcel podieľať na zbierke, ale bol tým, ktorému by som udelila prvú cenu za najabsurdnejšiu reakciu.
Je absurdné riešiť v dnešnom svete bombóny, ale absurdnejšími sú naše vlastné slová, ktorými sa snažíme zakryť pravdu.
