Prvýkrát sa konkrétne informácie o stratifikácii nemocníc dostali na verejnosť takto pred rokom. „Unikli“ do médií. Odpusťte, tie úvodzovky si odpustiť neviem.
Bolo to obdobie, kedy sa v nemocnici všetci tešili na dovolenku po 2 rokoch boja s pandémiou COVID-19. Nie, o tej teraz písať nechcem, všetci jej už máme plné zuby. Faktom je, že sme boli všetci vyčerpaní fyzicky, mentálne aj emocionálne. Nápor pacientov, príkazy rezortu, testovanie, očkovanie, nervozita, ba až agresivita časti pacientov a ich príbuzných. To tvorilo naše dni. A samozrejme nespokojnosť a krivda s odmenami – neodmenami pre zdravotníkov, ktoré prideľoval rezort a tak akosi sa vždy na nejakú skupinu zamestnancov pri rozhodovaní zabudlo.
Bolo to ale aj obdobie, kedy sme sa tešili z toho, že v týchto hektických podmienkach sme dokázali dokončiť najväčšiu investíciu posledných 10 rokov. Tou bol nový urgentný príjem, operačné sály a oddelenie anesteziológie a intenzívnej medicíny. Postavili sme Centrum pre liečbu parkinsonizmu, pripravili lôžka pre Dom ošetrovateľskej starostlivosti a lôžkové oddelenie algeziológie. Stavali sme práve pracovisko magnetickej rezonancie a pripravovali pracovisko onkológie.
Preto „uniknutý“ zoznam, hovoriaci o zvolenskej nemocnici ako o nemocnici najnižšej úrovne, zapôsobil ako facka. Opatrne som sa začala pýtať ľudí mimo zdravotníctva, čo si o tom myslia. Z odpovedí bolo jasné, že nerozumejú. Nie je divu, informácie boli čiastkové a pre laikov nezrozumiteľné. Začala som teda oslovovať primátorov, poslancov, starostov, médiá a im zrozumiteľným jazykom vysvetľovať, čo by komunitná nemocnica pre obyvateľov znamenala. Som vďačná, že som dostala možnosť opakovane vystúpiť pred poslancami zastupiteľstiev, ZMOSu, na tlačových konferenciách a získala podporu občanov. Najnezabudnuteľnejšie pre mňa je vystúpenie pred poslancami samosprávneho kraja, kam som išla v horúčke (nie, nie s COVIDom), pretože som tému považovala za mimoriadne dôležitú. Takto som strávila dovolenkové obdobie. Prinieslo to však ovocie. O tému sa intenzívne začala zaujímať samospráva, poslanci NRSR a začali jednania s ministerstvom zdravotníctva. Nie všetky naše pripomienky boli prijaté, ale prvá polovica tohto roku patrila jednaniam pracovných odborných skupín, kde sme mali svojho zástupcu – člena predstavenstva našej nemocnice.
Samozrejme nesmiem zabudnúť na pôsobenie smerom dovnútra nemocnice. Musela som zamestnancom, časť ktorých bola zneistená, vysvetliť, že sa nevzdávame, že si svoju pozíciu v regióne musíme obhájiť. Že o prácu neprídu.
Aby sme si rozumeli: plne súhlasím s tým, že sa nemá robiť všade všetko. Nemocnice majú byť odstupňované podľa náročnosti diagnóz a výkonov. Jednak kvôli špecializácii odborníkov, jednak kvôli bezpečnosti pacienta a dĺžke jeho rekonvalescencie. Musíme si zvyknúť na to, že za niektorými výkonmi budeme cestovať. Veď sa to deje už dnes a stratifikácia sa deje prirodzene už niekoľko rokov. Jediným kritériom však nemôže byť to, že na mape to nevyzerá dobre, ak v blízkosti krajského mesta ostane regionálna nemocnica. Ak by tam totiž nemala byť, bola by poloprázdna už dnes. A nie je. Ak sa nemá predlžovať čakacia doba pre pacienta, musíme brať do úvahy aj kapacity okolitých zariadení - priestorové, materiálne aj personálne. Ešte stále prebiehajúca pandémia nám totiž ukázala, čo sa stane ak sa pacient, občan nedostane k zdravotnej starostlivosti včas. Aké následky to môže mať pre neho a pre celý systém.
Kde sme dnes?
Posunuli sme sa do vecnej roviny. Na stole mám niekoľko stostranový dokument, ktorý obsahuje údaje o tom, aké oddelenia musíme prevádzkovať, aké výkony a koľko ich musíme ročne urobiť, aké vybavenie na to potrebujeme a koľko odborných zamestnancov máme mať v pracovnom pomere. Nebol ešte oficiálne prijatý, ale je výsledkom činnosti odborných skupín MZ SR. Spolu s kolegami na ňom v týchto týždňoch pracujeme a pripravujeme stratégiu ďalších krokov. Stále sme odhodlaní byť nemocnicou II. úrovne. Nároky sú zadefinované a my sa pripravujeme na ich naplnenie.
Ďakujem všetkým, ktorí nás podporili a pomohli a verím, že si ich priazeň zachováme.
