Nie, mama nechová andulky ani iných exotických operencov. V zime jednoducho prikrmuje všetko živé, čo lieta v okolí nášho domu. Vtáčence veľmi rýchlo prišli na to, kde sa dá čo zdzobnúť.
Na stromoch pred domom i v záhrade ich vidieť denne. Najmä ak zem pokrýva väčšia, či menšia snehová pokrývka. Azyl tu nachádzajú prakticky všetky prezimujúce druhy. Najčastejšie škorce, vrabce a sýkorky. V poslednú februárovú sobotu t.r. po vyložení toho, čo mi napísala ako aktuálnu objednávku, mi povedala: „Poď sa pozrieť na niečo krásne.“ Potom prešla chodbou do spálne a zamierila k oknu. V prvom momente som netušil o čo ide, ale keď zastala pri okne za záclonou, bolo mi všetko jasné. Na vonkajšej parapete okna bola nasypaná slnečnica. Z orgovánového kríka pred oknom na ňu prilietali sýkorky, brali si do zobáčikov semienka a hneď s nimi odleteli na najbližšiu vetvičku, kde ich otvárali a kŕmili sa nimi.
- „No povedz! Nie je to krásny pohľad? Všimni si aké sú opatrné. Zoberú jedno semienko, vylúpnu ho zo šupky, a keď ho prehltnú, idú si pre ďalšie. Vrabce také nie sú. Tie priletia, naďobkajú sa, a potom sa poberú preč. Sýkorky sú ale iné.“
Sú chvíle, keď človek zastaví tok svojich myšlienok. Akoby vnútorne cítil potrebu vychutnať okamih prítomnosti. Je to už niekoľko desiatok rokov, čo som si prvýkrát pomyslel, že mi mama dala už všetko. Mám vlastnú rodinu, dospelých synov. A zrazu je tu chvíľa, v ktorej zisťujem, že napriek tým rokom samostatnosti, mi mama ešte stále má čo dať. Aj keď je to iba také obyčajné pozastavenie sa nad vecou tak všednou, ako je kŕmiaca sa sýkorka na rímse okna, na ktorú mama nasype každý deň slnečnicové semienka.
