Hrobárovci žili v malom mestečku s dvoma puberálnymi deťmi a starou tetou. Decká sa im moc nevydarili. Ale o čo boli nevydarenejšie, o to boli drzejšie a preto ich vyhliadky na dobré uplatnenie sa v živote boli viac než slušné. Štrnásťročný syn Ičo, vyrastal každé dva mesiace z nohavíc a každého pol roka z topánok. Upišťaná dvanásťročná Heda vrieskala vždy pri pohľade na muchu, žabu a reklamu na dámske vložky. Hugova teta Beta už desať rokov úspešne predstierala hluchotu. V rodine ju prezývali Kvargľa, lebo miesto svojho výskytu v byte menila maximálne dvakrát do týždňa.
V jeden novembrový večer zvolal tata Hugo rodinu a zahučal: - Nescem vyvolávat falošné ilúzie, ale ukazuje sa, že onedlho budú zasek horet svíčky a volakde aj vánočné stromky. Ále nech! Šak aj hasiči scú zarobit. Skór, jako si v rámci advetu skrátym denný prídel piva na polovicu, scem vedet vaše želanjá týkajúce sa obdaruvávanja, teda Vánoc. Otváram rozpravu, kdo sa hlási jako prvý?!
Etela sa naivne ale zato spisovne spýtala: - Chceš tým naznačiť, že už máš pre mňa darček?
- Tým scem naznačit, že máš vyslovit želáný.
- Kožuch!
- Etela! Spamataj sa! Furt sceš to isté a jako každý rok mosím konštatuvat, že ty chýba fantázia.
- Mne chýba najmä ten kožuch.
- Tag už sa ukludny. Ičo! Dones žáckú knyžku a vytrhny z nej ze zadku jeden list. Ideme pýsat Ježiškovi.
Ičo nesmelo poznamenal: - Tato! A čo keď učiteľka zbadá, že ten list chýba?
- Ty atrapa jenna! Jak ho móže zbadat, ked tam nebude?! Heda napíš si, čo sceš!
Slovko po slove začala Heda ukladať svoje želanie na papier. Spray na muchy a bociana, čo žerie žaby. Keď to Etela prečítala, vdychla si: - Dcéra moja zlatá. Tie tvoje fóbie privedú na mizinu aj Ježiška. Kde ti ten teraz v zime zoženie bociana, keď všetky odleteli do teplých krajín?
Heda zosmutnela: - Som myslela, že Ježiško môže všetko.
- Ježiško móže, ale já platyt mosím. – vstúpil do diskusie tata Hugo. - Maty má výnymočne pravdu. Bociana škrtám. Je to velký vták a my máme malý byt. Nezabudajme, že je tu ešče Kvargla. Ozaj, kde je? Naposledy som ju videl koncom októbra na balkóne.
- Je pod vaňou. Hľadá svoje úspory, ktoré si preložil za plynomer. – odpovedal Ičo.
- To je dobre. – konštatoval tata Hugo. - Kým ich nájde, bude aj zlatá nedela. Etela, daj jej volačo pod hlavu a pusci do vane teplú vodu, nech jej aspon neny zima.
Etela sa okamžite rozcitlivela: - Huginko! Ľudský rozmer tvojej duše ma vždy fascinoval!“
- Vydýchy Etuš! Jasne som ty naznačil, že kožuch nebude. Ičo! Si na rade!
- Predplatné na Tabu.- vyrazil ofenzívne Ičo. Heda ale nezaprela svoje bonzácke vlohy a bleskovo informovala: - Oci! To Tabu, čo chce Ičo je len o takých hnusných veciach!
- Je to tak? - zdvihol tata Hugo obočie.
- Je. – rezignoval Ičo.
- Schvaluje sa! Človek sa do smrty učí, a umírá aj tak sprostý. Novotám sa brányt nebudeme, ale prvý budem čítat já!- uzatvoril Ičovu objednávku Hugo.
- A teraz ja – pokúsila sa do objednávkového procesu zaradiť Etela. Keď nie kožuch ale také čižmičky na modernom opätku, teplučké, mojej veľkosti osem a z vonku ako tri a pol.
- Fantázia sa ty vrátila, jako vidým. Schvaluje sa! - poznamenal Hugo.
- Ešče volačo pre Kvarglu. A už to mám. Dočkáme, kým sa presune do špajze, Vánoce medzitým odbavýme, a ked vyleze povýme jej, že už Ježiško odešól.
- Ále Huginko! Urobme jej radosť. Dajme jej pod stromček lievik, nech si myslí, že jej tú hluchotu veríme. Ona bude rada a náš rozpočet nebude narušený. A pridáme jej aj jeden burák. Veď ich má tak rada. –žobronila Etela. - Odsúhlasené a zapísané! – ukončil tata Hugo prípravy na Vianoce.
Ježiško sa z nebies na ich iba smutno díval, prepisoval si ich želania, ale bol aj trochu rád, že pre upišťanú Hedu nemusí zháňať bociana.
