Asi nie je náhoda, že bezpečnostné zložky sa s filozofiou vytĺkania voľnomyšlienkárstva z hlavy palicou niekedy zjavne, niekedy skryto stotožňujú. Majú totiž s tými koženými niekoľko spoločných znakov. Uniformitu, použitie násilia ako presvedčovacieho (donucovacieho) prostriedku a schopnosť podriaďovať sa veleniu.
Obidvom paradoxne nahrávajú do kariet oficiálne doktríny vyspelých demokracií, ktoré sa v ostatnej dobe tak zaľúbili do občianskych práv a slobôd, že sa až boja vystúpiť z tohto tieňa začínajúceho spoločenského bezvedomia, alebo nedajbože už ani nedokážu pochopiť, že čím hustejšie osídlené aglomerácie, tým prísnejšie pravidlá musia ich obyvateľov držať na uzde.
Najlepším príkladom je Francúzsko. S niekoľkými miliónmi bývalých obyvateľov Alžíru, Maroka a blízkeho okolia v skoro už pravidelných vlnách čelí násiliu „Francúzov“. Matička Francia ich prijala s otvorenou náručou, aby svetu ukázala, aká je ona dobrá mať všetkých. I svojich bývalých vazalov, ktorých domovy tak úspešne desaťročia kolonizovala.
A potom prišiel deň, ktorý parížsky policajný šéf hodnotil pozitívne len preto, lebo v noci zhorelo v Paríži menej ako tisíc automobilov. Ďakujem pekne.
Že spoločenskou odpoveďou za takéto pekne „dni“ je vznik radikálnych skupín je jasné každému, iba komisárom Rady Európy pre ľudské práva to ešte nedošlo. Silové inštitúcie štátu veľmi citlivo vnímajú skutočnosť, že na molotovove koktaily môžu odpovedať iba vodným delom alebo nanajvýš tak streľbou gumovými projektilmy. A tak s tichým súhlasom alebo dokonca možno aj radosťou pozerajú na to, ako zopár tučných krkov vytrieska palicami inú skupinu, ktorá má tú smolu, že nielenže verí v slobodu mysle chápanú ako právo robiť hocičo, ale dáva to najavo napríklad tým, že sa slobodne ide vynatriasať na punk-rockovom koncerte, kde rozbíjanie zariadenia za sprievodu tzv. hudby je iba tým základným atribútom pre napĺňanie kréda "Svet patrí nám, ale inak je nám ukradnutý!" Možno sa mýlim a možno je to naozaj tak. Vlády jedna pred druhou proklamujú slobodu prejavu a umožňujú tak prejavy všetkého druhu. I tie negatívne, s ktorými si už ale nevedia rady, lebo Gin je už z fľašky von. Na konto jedného extrému presne ako hovorí zákon o akcii a reakcii vyrastie extrém iný. A už tu máme dva. A v najlepšom prípade bezpečnostné zložky urobia medzi týmito dvoma skupinami kordón, aby sa chlapci nedajbože nedokaličili. Ale vo vnútri si úprimne želajú, aby sa tie dve skupiny čo najskôr stretli mimo ich dohľadu a zlikvidovali sa navzájom a definitívne. A bude pokoj. Tak sa mi to zdá. Ale možno sa naozaj mýlim.
