Platíme cudzie účty

Očakávam, že z úst našich štátnych predstaviteľov zaznie niečo také, že ide o profesionálnych vojakov, ktorí s rizikom smrti musia rátať. Proti tomu naozaj niet čo namietať. Dokonca som ochotný veriť aj tomu, že naša jednotka zabraňuje ozbrojenému konfliktu, ktorý by mohol vypuknúť iba niekoľko kilometrov od nášho územia. Hnevá ma ale to, čo tomuto stavu predchádzalo. Nebolo to Slovensko, ktoré sa postaralo o to, aby kosovskí Albánci boli vyzbrojení tak, že silou a ozbrojenými útokmi začali presadzovať svoju autonómiu. Nebolo to Slovensko, ktoré z 11 kilometrovej výšky bombardovalo Belegrad dovtedy, kým Srbi neprišli k rozumu a nezačali sa správať demokraticky na americký spôsob. Bez pôvodne sľúbených ruských rakiet nemali ani len šancu sa brániť. Najprv v Kosove bili Srbi Albáncov, potom Albánci Srbov a teraz tam slovenskí vojaci bránia, aby sa títo vzájomne nepozabíjali. Každý kto v Kosove bol, vie, že sa nezačnú vyvražďovať iba dovtedy, kým medzi nimi budú ostnaté drôty a cudzie armády. Na naše nešťastie sú to práve aj slovenskí vojaci. Cielene vyvolané večné ohnisko napätia v strede Európy predstavitelia EÚ stále prehliadajú. Včera to boli naši vojaci, zajtra to môžu byť členovia inej skupiny KFOR. Namiesto vyhlásenia štátneho smútku, ktorý by iba symbolicky vyjadroval sústrasť občanov nad stratou toľkých životov, zvolal pán premier akýsi krízový štáb. Netuším, čo tento štáb bude riešiť. Jedno ale viem. Cena, ktorú včera zaplatilo Slovensko životmi svojich občanov , je veľmi, veľmi vysoká.