Otvorenosť našej ekonomiky urobila z tzv. národného hospodárstva hospodárstvo multinárodné. Napriek štátnemu dohľadu nad vývojom ekonomiky sa asi nikdy nedozvieme, či u nás, čo do výšky predaja a výroby, prevažujú skupiny kórejského, vietnamského, čínskeho, nemeckého, francúzskeho či amerického kapitálu a aké percento je ešte v rukách domácej priemyselnej šľachty. Máme slobodu. Už môžeme nadávať nielen na amerického, ale aj ruského prezidenta, a naše médiá nám povedia aj to, kedy a čo si máme myslieť o našom. Podnety na nadávanie dostávame denne. Za socializmu boli televízne noviny plné pozitívnych informácií, ktorým veril iba málokto, a každý vedel, že si nepomôže. Dnes dostávame denne "bonbóniky" o podplácaní, o tom ako zákonodarcovia kašlú na zákony, ktoré sami navrhujú a schvaľujú, o prešľapoch štátnych či samosprávnych orgánov. Nositeľka revolučných myšlienok - naša mlaď, držiteľka rána podľa básnika, sa už drží radšej pospiatky. Snaží sa čo najrýchlejšie doštudovať a potom v rámci slobody frnk do sveta. Sviatok, ktorý za sviatok viditeľne nepovažuje, prežije v puboch a iných kultúrnych ustanovizniach. No čo?! Aspoň sa nemusí do práce. Len aby 17. november pripadol vždy na pracovný deň. A ak sa v budúcnosti zas čosi v spoločnosti poondie, stane sa tento sviatok dňom pracovným a oslavovať ničnerobením budeme napríklad 12. apríl. Veď aj Estera je pekné meno.
Víťazný november
V týchto dňoch rezonovala v médiách otázka neúčasti študentov na oslavách 17. novembra. Asi to naozaj bude tak, že v osemdesiatom deviatom im pocit neslobody dodal odvahu. V tisíckach sa vyvalili do ulíc, aby skostnatelej komunistickej verchuške dali najavo svoju mienku. Určite netúžili po každoročne sa zvyšujúcich poplatkoch za internát, ani po subdynamickom náraste životných nákladov. No ale jedno ide s druhým.