Z chodby počuť buchnutie susedových dverí. A potom krik. Čo, krik. Akoby hučala Niagara.
„Čo teraz budeme robiť? Prečo si zatvorila tie dvere. Čo si nevybrala tie kľúče? Mamina je v robote! Ako ju teraz zavoláme? Čo si nedávala pozor?“
Medzitým usedavý detský plač a slová kúskovanej obhajoby.
Tie hlasy poznám. Sú to dve sestričky. Jedna má sedem, druhá o rok mladšia. Prvá je blonďínka, druhá trošku tmavšia. Skáčem ku dverám a otváram. Pred susedovými dverami ony. V očiach slzy a nad nimi ich starká. S opakovaným prúdom tých istých otázok. A aby zdôraznila vážnosť situácie, pridáva aj úder na blonďatú hlávku.
„Čo sa stalo?“ Prečo sa pýtam? Veď to vidím. Moje čo, bolo asi prihlasné, lebo zrazu ticho. A babizňa povie: Zabuchli dvere! Vyslovila to takým tónom, akoby povedala: Zabili si otca! V duchu mi pred očami prelietavajú zásady asertívneho správania sa. Najradšej by som jej jednu kefol po zátylku práve tak, ako ona pred pár sekundami dala tej malej. Moje dobré ja ma varuje: "Zabiješ kreténa, zatvoria ťa za zdravého!"
„Počkajte! Ja vám tie dvere otvorím.“
Naťahujem papuče a manželka (za tie roky sme už zohratí) mi podáva skrutkovač. Očami odmeriavam výšku západky od vonkajšieho profilu zámky na dverách, vtláčam skrutkovač medzi zárubňu a zámku. Úder na držadlo a je otvorené. Vyberám kľúče z vnútornej strany dverí a podávam ich vyhasínajúcej sopke. To jej „ďakujem“ chutí ako vyprchané pivo. Blonďuška je už pokojná. Mladšia ešte dvakrát potiahne noštekom. Končekmi prstov pohladím hodvábne vlásky a vravím:
„Nič zlé sa nestalo. Všetko je už v poriadku.“ Z kútika oka je spadne slzička. Dúfam, že dnes posledná. Tej starej by som fakt najradšej strelil.
Sadám si späť k monitoru a otváram ďalší príspevok. Hnusný deň.
