Tieto Vianoce budú iné

S výnimkou vojenskej služby sme boli každé Vianoce spolu. Aj keď už nie priamo na Štedrý deň, ale hneď na druhý určite. Otcove narodeniny sme oslavovali na Štefana. Rýchlo uplynuli tie roky. Po otcovom skone sa stalo pravidlom, že v jednom roku si večerala u nás, v nasledujúcom o brata. Po večeri sme sa stretli, chválili kapustnicu domácich, ochutnali ako tú rybu zvládli, či zemiakový šalát má tú „správnu“ chuť, odovzdali darčeky, porozprávali sa. Tie roky akoby nemali konca kraja. A zrazu je tu prázdny rodičovský dom, nové sviece na dvojhrobe a skľučujúce poznanie, že už sa s bratom nikdy nebudeme dohovárať u koho bude mama na Štedrý večer. V peňaženke mám stále lístok z posledného nákupu, o ktorý si požiadala v nemocnici. Účtenka na pohár Acidka, z ktorého som Ti do úst vložil len dve malé lyžičky. Na tú tretiu si len slabo pokývala hlavou, že už nie. V to horúce júnové popoludnie sme sa lúčili naposledy. Obaja sme to vedeli a obaja sme to jeden pred druhým skrývali. Zaželala si mi veľa, veľa zdravia. Nikdy predtým, som celkom nerozumel pojmu matkino srdce. Až vtedy som ho pochopil. V čase, keď pre Teba bolo veľmi ťažké čo i len nadýchnuť sa, želala si zdravie mne.Tieto Vianoce budú iné.