Pripravoval som sa systematicky. Povedal by som, priam vedecky. Prečítal som o hubách množstvo článkov v časopisoch, vypytoval sa známych. Na základe získaných informácií som potom vypracoval technologicko-strategický plán zberu, ktorý spočíval na ôsmich postulátoch.
1/ Huba je požívatina. Na rozdiel od plesnivého syra, ktorý pripomína pach týždeň nosených ponožiek v gumenej obuvi, huba má vôňu jemne dráždivú a lahodnú. Táto ju k požívaniu priam predurčuje. Skúsení hubári mi potvrdili, že všetky huby sú jedlé. S tým, že niektoré iba raz. Z toho vyplýva, že niektorá huba je požívatina jednorázová. A keďže tak ako nemožno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky, nemožno ani dvakrát zjesť tú istú hubu. Preto na otázku „ Ktoré huby zbierať?“ existuje iba jediná správa odpoveď. Zásadne všetky zdravé, okrem prašiviek.
2/ Kedy na huby? Ortodoxní hubári poznajú iba termín skoro ráno a tvrdili, že tak je to správne. Somarina! Veď skoro ráno je aj hodina po polnoci. V lesoch je vtedy taká tma, že tam vtedy nemôžete ani zablúdiť, nieto ešte nájsť nejakú hubu. Na huby teda pôjdem za svetla.
3/ Výstroj. Základnú tvorí košík, nerezový skladací nožík, nepremokavá vesta s kapucňou a gumáky. Bojazlivejší mi radili aj petardy. Vraj na plašenie medveďov. Zbytočnosť! V odbornej literatúre sa píše, že medveď je zviera divé a plaché. Netreba sa ho teda vôbec báť. Štatistika to potvrdzuje. Hubári napadnutí medveďom patria k percentuálne najmenšiemu počtu obetí našich hôr. Problém by teda mohol nastať iba vtedy, ak by medveď nevedel, že má byť plachý.
4/ Efektivita zberu. Na nájdenie jednej huby musíme rátať s vykonaním 120 až 2 478 krokov. Ak hubu nenájdeme ani po viac ako 2 479 krokoch, treba skontrolovať, či sme vôbec v lese.
6/ Miesta výskytu húb. Huby sú ako ľudia. Tie menej kvalitné vytŕčajú častejšie. Nemožno ich prehliadnuť. Pýšia sa najmä pastelovými farbami a stále módna je biela bodka na červenom podklade. Tie kvalitnejšie sú obyčajne skromne ukryté v tôni stromov, v tráve alebo pod lístím. V tráve vyššej ako jeden meter sa huby hľadajú najťažšie. Ak v nej snoríte štvornožky, je to aj dosť nedôstojné. Imidž Vám v takom prípade nevylepší ani 8 dioptrií v ráme za 5 tisíc korún.
7/ Správanie sa k iným hubárom. To už nie je mykológia ale etika. V našich lesoch nie je zriedkavosťou stretnúť iného hubára. Najsprostejší je pocit, keď ten druhý ide s plným košíkom odtiaľ, kam so svojim prázdnym smerujete vy. Slušnosť ale káže pozdraviť a odpovedať na pozdrav. Skúsenosť, ak máte plný košík húb aj Vy, káže zasa neprezradiť, odkiaľ idete. Ak máte košík prázdny, treba povedať, že idete na maliny.
8/ Ako do lesa? Pešo! Skúsenosť tých, čo nechali auto zaparkované pri lese a po niekoľkých hodinách išli s hubami pešo až do miesta svojho trvalého pobytu, hovorí jednoznačne za pešiu turistiku.
Takto teoreticky pripravený som spolu so manželkou, švagrom a švagrinou odišiel v jeden pekný septembrový deň do lesa v časti Považského Inovca. Za dve hodiny som mal košík vrchovato naplnený. Pyšne som sa díval na sotva do polovice naplnené košíky mojich príbuzných a čakal slová chvály. A potom to prišlo. Sadli sme si a švagriná začala cenzúrovať. Vyhádzala mi všetko. Prvé leteli tie najkrajšie. S červenými a fialovými klobúčikmi. Odobrené boli iba štyri kusy. Vraj rýdziky pravé. Či existujú aj ľavé, som sa radšej nepýtal.
Odvtedy som na hubách nebol. Netvrdím, že na ne už nikdy nepôjdem. Ale so švagrinou ani náhodou!
