Existujú emócie v prášku?

Pokiaľ nie ste práve Sue-Ellen z Dallasu a herecké umenie herečiek juhoamerických telenoviel sú vám vzdialené ako vŕšky Kilimandžára, asi nie ste schopný vyprodukovať emóciu na povel. To však nie je ťažké pri veciach až povážlivo veselých, zábavných a vo všeobecnosti spojených s produkciou endorfínov.

Odmena za dobre odvedenú prácu? Chvíľa prekvapenia, zdvihnuté obočie a len čo šéf vyjde z dverí explózia radosti a povestné pišťanie. V princípe je jedno, či sa jedná o odmenu peňažnú a vám sa pred očami zjavujú rôzne vychytávky z výpredajov, ktoré by bolo možné OKAMŽITE zakúpiť (železo treba kuť, kým je horúce), alebo či je to odmena vo forme známky a vám následne stúpne celkový priemer, takže vidina stáže v Helsinkách ihneď naberá na reálnejších kontúrach. Radosť môže spustiť aj vhodne načasová a dobre organizačne zvládnutá žiadosť o niečiu končatinu. Podľa folklóru v našich zemepisných šírkach sa pravdepodobne bude jednať o ruku. Reakcia, ktorá zvyčajne nasleduje, je obdobná tej vyššie popisovanej. Vypúlené oči, kvapôčky slanej vody húfne opúšťajúce slzné kanáliky a celý podnik s predraženou francúzskou kuchyňou, ktorú aj tak neznášate, má možnosť započúvať sa do zbesilého a nesúvislého vykrikovania odpovede.. Kde- tu sa možno ešte dočkáte aj potlesku s nálepkou „made in America“. Prejav citovo vyprahnutých ľudí, ktorí sa takto snažia parazitovať na šťastí aktérov intenzívne dúfajúc, že sa nejaké tie endorfíny nalepia aj na nich. A všetkým ostatným nezainteresovaným okoloidúcim bude nepríjemne blivno..

Horšie je to pri tých menej príjemných správach, kedy sa nejako podprahovo čaká okamžitá búrlivá reakcia doprevádzaná plačom v skutočne veľkom, priam až gigantickom štýle a samozrejme prehnane hlasnou demonštráciou negatívneho postoja k priebehu udalosti. Ale naozaj stačí zaliať príslušné emócie dostatočným množstvom vody a tie správne pocity okamžite vypučia ako povestné Amarouny a jediné, čo zostáva na Zavlažujúcom, je ich konečná konzumácia? Obávam sa, že u mňa to akosi nefunguje. Neviem čím to je. Možno som nejako emocionálne postihnutá, možno preto, že na to zlé neverím a všetko to okolo mňa len preteká pod heslom „takto to bude lepšie“. Otázne je, dokedy sa všetko takto dá odkladať. Nedostala som dobre platený job, o ktorý som sa snažila tri týždne. Nevadí, asi to takto bude lepšie. Príde iná ponuka na prácu, ktorá bude oveľa zaujímavejšia, a navyše pri ktorej nebudem zanedbávať veci, čo mám rada.. priateľov a školu. Žiaden smútok. Čistý, úprimný stoicizmus.

Môj Zázrak dospel k názoru, že bude lepšie, ak sa náš vzťah skončí. Ako facka. Najprv jedna z prava a za ňou druhá z ľava. To aby som nekrívala. Nevzpierala som sa, súhlasila som. Takto to bude lepšie, veď aj tak to nefungovalo ani podľa mňa ani podľa neho. To, čo sa vlastne stalo mi došlo asi až za hodinu. To bude asi tým dlhším vedením.. Nasledujúce Slzavé údolie trvalo asi tak pol hodinu. Fluffine prísľuby svetlej budúcnosti a skvelého porozchodového sexu nezabrali, ale v duchu mojej osobnej mantry „takto to bude lepšie“ všetko prebolelo. Ostala len moja psychóza a pocit, že o niečo dôležité a podstatné, čo vlastne asi nepotrebujem a nechcem, som prišla. Chvíľa obligátneho „ chcem to všetko spääääääť!!“ a potom sa všetko vrátilo do normálu. Nebolo to ako v nejakom klenote svetovej kinematografie. Po fatálnej vete „chcel by som ukončiť náš vzťah“ som sa nerozplakala, nekričala som, neprosila a nesľubovala výlet do Disneylandu (toto sa tuším ešte v žiadnej „limonáde“ nemeckej produkcie nesľubovalo, ale producenti by o tom mali rozhodne porozmýšľať). Rozhodne mi to však nebolo jedno. Ale akosi som nenašla ten správny sáčok s tými pravými emóciami a tak sme zostali len pri „suchopárnom“ rozprávaní. Neutrálnom, bezpohlavnom rozhovore, len aby reč nestála a my sme sa ubezpečili, že sa ešte niekedy budeme môcť jeden druhému pozrieť do očí a prehodiť pár viet.

Dôkazom absolútnej nekompatibility tohto čudného receptu na zaručene správnu reakciu na nečakané udalosti a môjho podvedomia, žalostne zdevastovaného málo citovo dotovaným detstvom, kedy sa povinne neoplakávala smrť každej umrlej zlatej rybičky, je stretnutie mojej prastarkej so Svätým Petrom pri Nebeskej bráne v jedno skoré júlové ráno toto leto. O tom, že starká zomrela, som sa dozvedela od mamy cez telefón. Nie som bezcitná a starkú som mala skutočne rada. Problém je v tom, že som asi nenašla ten správny recept. Zmohla som sa len na „oh...starká“ a zvyčajné otázky o tom, ako a kedy.
Nejako v sebe nemám zakódované, že plakať sa proste musí. Neberiem to ako spoločenskú povinnosť. Nemám potrebu okázalo plakať ako tetky v klasických slovenských televíznych inscenáciách a vykrikovať za rakvou: „ Maraaaa mojaaaaa, dobre sa mi tam maj“...a nezabudni písať...
Podľa mňa má každý svoj vlastný recept na emócie. Nie každý ho kropí v rovnakej chvíli a rovnakým množstvom slanej vody. Tak len varte a pečte, ale hlavne podľa vlastného uváženia a chuti. Ale najmä nezabudnite na hlavnú ingredienciu: čistú úprimnosť. Emócie v prášku sú nám síce dodávané po kilách, ale len zaliatie vodou nestačí.