Medzi jeho najznámejší filmový počin patrí Zväčšenina. Film mnohými obdivovaný pre svoj prínos, aj zatracovaný pre nepochopenie. Príklad artového filmu, bez pevnej dejovej linky, ktorý zachytáva problematiku skutočnosti a schopnosť jej reálneho videnia na pozadí politickej situácii, ľudských vzťahov či vedy ako takej.
" Hlavným hrdinom príbehu je módny fotograf Thomas – bohatý, úspešný a sebavedomý. Jedného dňa ide bezcieľne do opusteného parku a v ňom fotí, bez konkrétneho zámeru, až sa do jeho zreteľa dostane milenecký pár. Žena z fotografií od neho žiada negatívy, keď ju odmietne, navštívi ho následne aj v jeho ateliéri a ponúka svoje telo výmenou za nafotené snímky. Thomas tuší, že zachytil niečo viac ako horúce objatia. Zväčší ich a zistí, čo sa v skutočnosti v parku udialo.(ASFK)
Takto znie oficiálny popis filmu. No je to len akési vodítko. Zločin sa nestane na začiatku ako v nejakej kriminálke, na konci sa zas nevyrieši. A stane sa vôbec? Koniec filmu nás nabáda k tejto otázke. A otázke pripustenia si skutočnosti ako takej. Je skutočnosť všeobecná, pre každého rovnako platná alebo je to záležitosť čiste individuálna?
Hlavný hrdina sebavedomý módny fotograf Thomas sa dostane do situácie, kde mu realita začne skĺzať pomedzi prsty a nemôže ju uchopiť. Stane sa závislým na fotke, dokonca oku objektívu uverí viac, ako svojmu vlastnému. Jeho sebadôvera sa premení v bezmocnosť, kde bude musieť prijať fakt, že jeho úsilie je márne. Ba dokonca začne pochybovať o existencii samotného dôvodu úsilia. O tom svedčí aj záverečná scéna, kde zdvihne neviditeľnú loptičku a hodí ju späť hráčom tenisu. Pripustí existenciu neexistujúceho.
Film disponuje množstvom metafor. Napríklad viackrát objavujúca sa socha Charlesa Darwina, tvorcu teórie evolúcie, ktorý aj sám povedal: -„Všetko, čo sa zhoduje s našim prianím, je pravda. Všetko, čo je s ním v rozpore, vyvoláva náš hnev.“ Pravda je subjektívna záležitosť, pohľad jedinca. Rovnako scéna v antikvariáte, kde si hrdina kupuje vrtuľu. Vrtuľa je vynálezom 19. storočia, no už je v antikvariáte ako starožitnosť. Celé rozprávanie je ohraničené scénami s mladými revolucionármi. Ľudia vo filme sa objavujú a prirodzene miznú. A samozrejme priam typický Antonioniho záver v podobe veľkého celku, ktorý upevňuje bezmocnosť hrdinu.
Ďalším filmom, ktorý je priam nutné spomenúť je Zabriskie point. Dvaja mladí ľudia "uniknú" realite a zažijú pár pekných chvíľ, ktoré síce trvajú krátko, no zanechajú dlhodobé následky. Vidíme to už len v tom, ako hlavná hrdinka takmer ihneď po stretnutí začne počúvať rádio, ktoré predtým odmietala, pretože čaká na správy osude mladíka. Tak isto to vyústi až do geniálneho metaforického konca, do výbuchu domu symbolizujúci akýsi únik od materializmu. Tento vizuálny zážitok umocňuje aj to, že je snímaný 10 kamerami, preto prináša pohľad z viacerých strán. A nakoniec, stalo sa to vôbec? Alebo je to celé len vyfabulovaná túžba v hlave hrdinky?
Na záver by som chcela upozorniť na hudbu Pink Floyd v Zabriskie point a Herbieho Hancocka vo Zväčšenine, kde sa tak isto objavila kapela Yardbirds.
