Ingmar Bergman a Michelangelo Antonioni. Dve významné mená, ktoré určite vo filmových kruhoch netreba predstavovať. Obaja majú svoj vlastný, nenapodobiteľný štýl pri tvorbe filmu. Aký? V nasledujúcich riadkoch pridám moje krátke zamyslenie o možnostiach spracovania témy ich filmovou rečou.
Scény z manželského života od Ingmara Bergmana pôvodne vyšli ako 6 dielny seriál, neskôr sa zostrihali na jeden celovečerný film (Film mal uchádzať o Oscara, no kvôli predošlému spracovaniu v podobe seriálu nevyhovoval podmienkam akadémie) a film Noc- Michelangelo Antonioni, sa zakladajú na podobnom tematickom základe- pár z vyššej vrstvy, ktorý na prvý pohľad pôsobí spokojným dojmom vedie v sebe vnútorný boj. Nemôžu žiť spolu, nemôžu žiť bez seba. Trápi ich choroba citov. Aké je teda riešenie? Respektíve, čo sa stane, keď sa túto tému rozhodnú filmovo spracovať dvaja majstri vo filmovom remesle?
Ingmar Bergman ma fascinuje okrem režisérskych schopností najmä svojou scenáristickou tvorbou, ktorá je založená predovšetkým na konverzáciách, na dialógoch. V tomto prípade sa jedná takmer o 5 hodín rozhovoru medzi mužom a ženou. (Okrem výnimky, keď sa na začiatku objaví postava reportérky a na konci mama hlavnej hrdinky) Vo filme sa nenachádza žiadna iná postava. Je to teda akási komorná dráma, ktorá ale nezobrazuje jednu noc ako je to v prípade druhého filmu, ale posun času, o ktorom sa dozvedáme práve z konverzácií postáv. Tie dokážu vykresliť ich charakteristické črty a tvoria psychologickú sondu do vnútra človeka. Všetko čo sa deje, je povedané. Priamo. Realisticky. Každá hádka je zobrazená, aj zúfalstvo, zmierenie, rozpaky a zmätok je autentický, čím diváka ešte viac vtiahne do deja. Toto sa predsa deje aj mne! Občas sa prikláňam k jednej strane, inokedy k druhej. Nikdy však dialógy nepôsobia silene alebo vymyslene. Vychádzajú priamo zo života. Z takého, aký žije každý z nás. Vidíme v nich veľkú nerozhodnosť človeka alebo zármutok alebo chaos. Tak to predsa funguje, nie?
Na druhej strane Antonioni pracuje zo svojimi postavami inak. Spoločné dialógy manželského páru povedia najviac, keď hovoria najmenej. Postavy rozprávajú skôr v konflikte s inými alebo keď niekto hovorí o nich. O ich problémoch sa dozvedáme skôr z ich správania, pomocou obrazovej zložky, z ich činov. Manžel sa zabáva na oslave, kým manželka stojí sama a pozoruje ho. Ona stojí nahá v kúpeľni, on si ju takmer ani nevšimne. Alebo metaforický záber, kde žena ticho stojí pri jeho fotografii a knihe a pozoruje, ako sa ostatní bavia s jej manželom.
Výrazná je aj scéna, kde sa manžel- spisovateľ rozpráva o svojej knihe s obdivovateľkou.
-"žena sa zamiluje do muža, ale on ju nemiluje. Je zaujatý svojím intelektom, povahou."
Táto časť dokonale charakterizuje ich vzťah. A potom sa naskytne otázka. Má žena nechať priestor inej, aby urobila jej muža šťastným? Neskôr vidíme, ako ho posiela za inou ženou a sleduje ich zbližovanie. Napriek tomu, ona ho podviesť nedokáže.
-"Kto písal ten list?"
-"Ty."
Koniec Noci sa nesie v myšlienka neschopnosti žitia spolu, ani bez seba. Vo filme tiež dominujú kontrasty. Na jednej strane ich umierajúci priateľ, na druhej množstvo hravých situácií. Začiatkom od tanca s pohárom v kabarete, cez skákanie do bazéna v daždi až po hranie hry na dlaždičkách. Taktiež veľmi príjemná jazzová hudba (potešila ma platňa Milesa Davisa v pozadí v miestnosti na oslave).
V oboch filmoch na konci dochádza v podstate k otvorenému záveru. Neskončili úplne spolu, no ani sa celkom nerozišli.
Scény z manželského života- Švédsko, 1973, 169 min (SE: 283 min)
Noc- Taliansko / Francúzsko, 1961, 122 min
