Detektívka na Štedrý deň

Na úvod treba povedať, že moja dospelá dcéra pracuje v USA, v New Orleans, už tretí rok, ale doteraz sa vždy na Vianoce dostala domov. A tak vzájomné obdarovávanie a vybaľovanie „amerických“ i „slovenských“ darčekov sa odohrávalo u nás doma. Samozrejme, že to bolo vždy milé a hlučné, plné obdivu a výskania. Boli sme veselí, cítil som tú úžasnú spolupatričnosť s našimi už dospelými deťmi a to bol ten správny vianočný pocit šťastia v kruhu najbližších.Tohto roku to bolo ináč, naša Ľudmila sa nedostala na dovolenku a jej príchod sa posunul až na koniec januára budúceho roku. Je to síce iba päť týždňov, ale medzitým sú tie magické Vianoce.... Už sme sa s tým zmierili a aby sme jej to odlúčenie od nás spríjemnili, ešte v prvých dňoch decembra sme jej poslali pár drobností a darčekov, pripomínajúcich jej, že na ňu myslíme a že nám bude chýbať pri štedrovečernom stole. Ani nás nenapadlo, že americká pošta nedokáže doručiť náš balíček do štedrého večera, keď tento opustil naše zvrchované Slovensko 3. 12. 2005.Netrpezlivo sme čakali na telefonát našej dcérky 24. 12., no ostali sme zronení, lebo nám oznámila, že ešte na obed nebolo po balíku u nej v New Orleans ani stopy. Smutní a sklamaní sme jej teda zaželali šťastné a veselé a náš „zvyšok“ rodiny si po pár hodinách sadol k štedrej večeri. Už, už sme si sadali k voňavej kapustnici, keď v tom zazvonil telefón. Okamžite sme si pomysleli, že to môže byť len naša dcéra. A fakt, oznámila nám, že konečne jej doručili náš balíček a že sa teší a že je rada, že sme na ňu mysleli, a tak ďalej. Nikdy sme neboli na Štedrý deň takí šťastní, ako tohto roku. Predsa sme len boli všetci spolu.