Bolo to asi v októbri, bol som v maturitnom ročníku SVŠ, to bola Stredná všeobecno-vzdelávacia škola, ktorá sa neskôr - asi od roku 1971 - volala Gymnázium a bola namiesto trojročnej SVŠ-ky štvorročná. Ale ja som vtedy bol hrdý tretiak a tesne pred stužkovou. Náš profesor fyziky nás po septembrovom spamätávaní sa z príchodu “ spriatelených armád” v auguste a viac-menej neučení sa v septembri, vytiahol začiatkom októbra na exkurziu na televízny vysielač Skalka. Pri príchode sme si hneď všimli, že Rusi sú aj tu, hoci obďaleč, asi sto metrov bokom. Bolo zaujímavé nielen to, čo sme sa dozvedeli o vysielači, ale najmä to, čo sme zažili po exkurzii na pracovisku tohto vysielača. Technici z vysielača nám poukazovali retranslačnú techniku a princípy fungovania a keď sme sa pýtali, že či ich Rusi nejako neobťažovali, tak sa len pousmiali a povedali nám tajomne - spýtajte sa ich sami.
Samozrejme, tak ako na všetkých strategických miestach našej okupovanej vlasti, aj na tomto televíznom vysielači bola vojenská posádka sovietskej armády. Ale keď sme sa k miestu ich “tábora” vybrali, museli sme sa usmiať. Tábor strážnej jednotky sovietskej červenej armády, ktorá budila všade - aj u nás, aj na Západe - rešpekt, pozostával z jedného otéčka - pre tých, čo neboli na vojne, ide o obrnený transportér, a jednej zemľanky, teda bunkra, diery vykopanej v zemi, v ktorej ufúľaní vojačikovia bývali.
Zmätení chlapci v zablatených čižmách vôbec neboli spupní okupanti. Trochu nesmelo sme sa s nimi dali do reči, ale nakoniec pri pohľade na naše pekné dievčatá boli zhovorčivejší. Usilovne nás presviedčali, že u nás žiadnu kontrarevolúciu nenašli, ( žeby niečo podobné, ako teraz zbrane hromadného ničenia v Iraku ? ) že by najradšej boli doma pri svojich “devuškach”, ale čo majú robiť, generáli dali rozkaz a oni šli ... atď. Klasika.
Najväčší zážitok bolo pre mňa toto zistenie - spýtal som sa jedného z nich, prečo majú hneď pri vchode do zemľanky takú veľkú kopu zemiakových šupiek. No a po pár vetách od blonďavého vojačika som sa skoro nahlas rozosmial. Vedeckými metódami riadené zásobova-nie sovietskej armády spôsobilo, že táto jednotka v sile tuším piatich vojakov dostala na dva týždne pobytu na kopci mimo civilizácie dve vrecia zemiakov a sud voňavky. Vodu si vypýtali od chlapov na vysielači a zemiaky si varili v kotlíku na ohnisku. Opustiť stanovisko nesmeli. Za mäsovú konzervu, akúkoľvek, ponúkali celý kýbel voňavky. Čapovali ju priamo zo suda, ktorý mali vedľa svojho “domu”. Samozrejme, nikto z triedy žiadnu konzervu nemal, nanajvýš maslový chlieb so salámou na desiatu, ale konzervu, to nie. Veľmi sme ich sklamali. Tak naším dievčatám na rozlúčku ponúkali kýbel voňavky aj zadarmo. Kto poznal “kvalitu” sovietskej voňavky, iste uhádne, že vojaci nepochodili, nebol záujem.
Ešte dlho po tomto zážitku sa mi pri pohľade na kopu zemiakových šupiek vybavila vôňa pravej ruskej voňavky. Zvláštna kombinácia, ale život taký niekedy býva.
