Politika sily - fuj, aké odporné !

A teraz ma napadá viacero otázok. Koľko mierových konferencií by bolo potrebné zorganizovať, aby Saddám Husajn odstúpil z funkcie a odovzdal vládu predstaviteľom, ktorých si zvolili občania Iraku ? Viete, koľko metrákov papiera by sa popísalo, koľko jedla minulo a koľko prázdnych fráz by sa vyslovilo ? A výsledok by bol jeden a ten istý. Pod zámienkou nezasahovania do vnútorných záležitostí Iraku by všetko ostalo po starom. Saddám by možno urobil nejaké symbolické gesto a na veľké a ponížené prosenie najvýznamnejších osobností sveta a možno aj samotného pápeža by prepustil z väzenia nejakého svojho odporcu. A nikomu by nevadilo, že sa ponižujú demokraticky volení predstavitelia slobodného sveta pred sadistickým psychopatickým diktátorom, ktorý sa udržal pri moci len vraždením protivníkov a terorom voči občanom, ktorých okrádal aj o humanitnú pomoc OSN za účelom zabezpečenia si neslýchaného prepychu pre seba a svojich verných. To by trvalo roky a počas nich by sa rehotal do tváre celého sveta a pokračoval vo svojom vládnutí. A zrazu stačila rozhodná vojenská akcia a na jej konci americký seržant, ktorý tohto diktátora vytiahol za golier z nejakej diery, v ktorej sa ukrýval. Ten obraz mnohí podceňujú. Pod mrakom fráz o nezákonnosti intervencie a nenájdenia zbraní hromadného ničenia sa zahmlieva skutočnosť, že zrazu lýbijský diktátor a podobný psychopat Kaddáfí sa vzdal cieľa, do ktorého investoval čas a milióny dolárov, vzdal sa snahy o získanie chemických zbraní. A vyplatil odškodné obetiam teroristického útoku pri Lockerbie. Neprinútila ho k tomu žiadna mierová konferencia, ani naliehavé výzvy autorít. Cítil na svojom golieri ruku amerického seržanta, ktorý ho ťahá z jeho dobre vybaveného úkrytu. Podobne sýrsky vodca Asad zrazu súhlasil so stiahnutím svojich okupačných vojsk z Libanonu a aj Hizballáhu vyschli zdroje pre posielanie sfanatizovaných ľudských chodiacich bômb do autobusov a kaviarní v Izraeli. Aj on si pri pohľade na televíznu obrazovku asi potajomky siahol na svoj golier. Aj palestínsky prezident už hovorí veľmi jasne a krotko o nutnosti spoločného existovania izraelského a palestínskeho štátu. A vôbec nie preto, že ho na to vyzvali nejakí zapálení mierotvorcovia. Myslím, že si tiež veľmi pozorne prezrel televízne zábery z vyťahovania Saddáma z jeho diery. A nasledovali ich iránski fanatici, ktorí súhlasili s kontrolou svojho jadrového programu, aj Čína prestala sponzorovať Saddámovho “bratranca” Kim-čong-ila. Domnievam sa, že napriek problematickej právnej kvalifikácii intervencie do Iraku a množstvu obetí, ktoré tam zahynuli, je lepšie, že sa dnes viac boja diktátori, než občania slobodného sveta. A keď sa vrátim k úvodu svojho článku, je teda dobrá politika, ktorá síce k ničomu nevedie, ale je mierová ? Alebo tá, ktorá prináša želané účinky, aj keď je škaredá ? Myslím, že v politike treba viac dbať na účel, na krásu máme galérie, prírodu a Slovenky. Nie politiku.