Biela otrokyňa 2007

Situácia sa začala vyvíjať dramatickejšie po pár týždňoch pobytu tejto asi dvadsaťročnej dievčiny , nazvime ju Jana, v tejto obci. Starostka obce si všimla, že Jana je stále smutnejšia, mlčanlivejšia a očividne chudla. Takmer každodenne bola nevyspatá a chodila v tom istom oblečení. Navyše od viacerých občanov sa dozvedela, že dievča chodieva podvečer po dedine a pýta si niečo na jedenie, toto žobranie sa stalo každodennou „činnosťou“ Jany.Po určitom čase to starostke nedalo a rozhodla sa vyzvedieť sa o Jane niečo viac. Zavolala si najskôr jej druha, ktorý si ju do bytovky pred časom priviedol. Mladý Róm jej povedal len to, že s Janou sa zoznámil v okresnom meste na železničnej stanici a keďže nemala kam ísť a celkom sa mu páčila, pozval ju k sebe. Lichotilo mu, že má bielu družku a nie Cigánku, ako ostatní. Ale sťažoval sa na ňu, že nič nevie robiť a veľa zje. Starostka si samozrejme pozvala aj Janu. Tam sa dozvedela, že mentálne trochu zaostalá Jana sa pohádala s mamou a ušla z domu. Zoznámila sa s Lacom, ktorý sa jej páčil a ponúkol jej, že môže bývať uňho, v jednoizbovom byte, kde bývalo ešte ďalších desať členov Lacovej rodiny. Po pár dňoch Lacov-ho „dvorenia“ však nastala tvrdá realita. Keď priniesla „domov“ peniaze zo Sociálky, ešte to ušlo, ale keď sa minuli, tak nedostala ani jesť. Spávala vo vani, len tam sa jej vo veľkej rodine ušlo miesto. Keďže nemala peniaze a málo jedla doniesla zo žobrania po dedine, musela si svoje bývanie odpracovať tým, že bola sexuálne zneužívaná všetkými „rodinnými príslušníkmi“ a prípadne, za fľašku pre Laca, aj inými záujemcami. Takto to išlo deň, čo deň. Jana to nevedela nijako vyriešiť, domov ísť sa bála, keď odporovala druhovi, dostala bitku. Peniaze nemala, tak len sa uzavierala do seba a mlčky trpela.Keďže starostka videla, že Jana vzhľadom na svoju mentálnu „výbavu“ so svojou situáciou nie je schopná nič robiť, rozhodla sa jej pomôcť. Najprv si dala tú námahu a zistila si adresu a telefón Janinej mamy. Podarilo sa jej po dlhom prehováraní ju presvedčiť, aby dovolila Jane sa vrátiť domov. Dala jej peniaze na autobus a napísala jej lístok, kde má prestúpiť na ďalší spoj. Od Janinej mamy dostala prísľub, že ju bude čakať pri autobuse. Tak sa skončil (šťastne ? ) jeden príbeh, ktorý opäť potvrdil, že Rómovia sú mimoriadne schopní využiť akúkoľvek možnosť, ako prísť zadarmo k peniazom. Jana mi na druhej strane symbolizuje náš skvelý sociálny systém. A my, čo sa živíme svojou prácou a nie príživníctvom, pomáhame tento mechanizmus svojimi príspevkami udržiavať v chode. Len dúfam, že sa nájde raz niekto, ako bola v Janinom prípade starostka obce, ktorý toto choromyseľné divadlo ukončí.