Odpovede na tieto otázky by samozrejme vydali na stovky strán historických prác a rozborov, ja nie som historik, a aj keď ma táto veda veľmi zaujíma, nebudem sa snažiť konkurovať profesionálom. Chcem však ponúknuť svoj názor, pričom musím rovno povedať, že podľa mňa odpoveď na prvú otázku znie : Áno. Vstali sme takmer z hrobu. Namiesto tisícov strán vedeckých prác by som ponúkol do pozornosti pomerne subtílnu knihu od Jozefa Hanáka Obsadenie Bratislavy. Tam je plasticky a faktograficky presne popísaná situácia na území dnešného Slovenska tesne po tom, ako bolo rozhodnuté, že už nebudeme severné Uhorsko, ale že sme sa stali súčasťou Československej republiky. Nebudem zachádzať do všetkých podrobností, odporúčam si knihu prečítať. Najviac na mňa zapôsobil popis toho, ako minister pražskej vlády pre Slovensko Vavro Šrobár márne chodil zo svojou suitou z jedného mesta do druhého a nemohol nájsť ani budovu, kde by mohol začať úradovať. Od Pressburgu, ako sa vtedy volalo dnešné naše hlavné mesto, až po Žilinu (!!!) sa nenašiel činovník, ktorý by sa odvážil dať súhlas na poskytnutie miestností a telefónu pre tak beznádejný projekt, ako vtedy vyzeralo zavedenie novej štátnej správy na dnešnom našom území. Všetci úradníci štátnej správy boli samozrejme lojálni vláde v Budapešti bez ohľadu na to, či boli Maďari alebo z kariérnych dôvodov maďarizovaní Slováci. To isté platilo o drvivej väčšine učiteľov, notárov, kňazov, železničiarov a pod.. Nebolo sa možné oprieť o žandárov ani vojakov, tí, čo tu slúžili, boli lojálni vláde v Budapešti, nie tej v Prahe. Zdalo sa len otázkou času, kedy sa pokus o novú republiku zrúti a všetko sa vráti do starých koľají.A v tejto situácii vznikala naša nová štátnosť. Slováci boli len roľníci, slúžky a zopár uvedomelých príslušníkov inteligencie, najmä protestantských kňazov, česť výnimkám, patril medzi nich aj A. Hlinka. Nakoniec sa prvá aká - taká správa Slovenska začala zo Skalice. Čiže zhrniem, boli sme na tom naozaj zle, tie zbytky Slovákov by sa pomaďarčili maximálne počas nasledujúcich dvadsiatich rokov. Z vyššie uvedeného mi vychádza, že odpoveď na druhú otázku je, že tou udalosťou, ktorá zabránila zániku slovenského národa bol vznik prvej ČSR 28. októbra 1918. A skutočnými otcami slovenského národa sú jej zakladatelia : T. G. Masaryk, M.R. Štefánik a E.Beneš. Preto považujem za prejav hlbokého historického „bezvedomia“, že sa siahodlho debatuje o zásluhách A. Hlinku, ale zabúda sa na skutočných aktérov toho znovuzrodenia. Rovnako, ako sa príliš nespomína fakt, že hoci sa Martinskou deklaráciou časť slovenských predstaviteľov prihlásila k spolužitiu s Čechmi v ČSR 30. októbra 1918, iná časť predstaviteľov Slovákov sa prihlásila k pokračovaniu spolužitia Slovákov a Maďarov v jednom štáte, tak málo sebauvedomenia sme vtedy mali. Preto bol vznik ČSR záchranou Slovákov. A vrcholom tohto bezvedomia je to, že 28. október nie je u nás štátny sviatok.
Otec národa ..., poznáme ho ?
Po minulé dni zasadal náš parlament a ako už dávnejšie povedal niekto múdry „obsah peňaženky a práva občanov sú tým pádom ohrozené“ . Po debate o otcovi národa a prijatí zákona o A. Hlinkovi sa domnievam, že nie raz bol ohrozený aj zdravý rozum. Nepočul som žeby sa niekto pri diskusiách aspoň priblížil k tomu, aby pomenoval skutočný dôvod, ktorý viedol k takej renesancii Slovákov, že sa dá naozaj hovoriť o ich znovuzrodení. A z takmer zabudnutého bezvýznamného etnika kdesi v kopcoch severného Uhorska sa stal po takmer 90 rokoch rovnoprávny a plnohodnotný člen rodiny európskych národov. Pri úvahe o tzv. otcovi národa vychádzam z nasledovných otázok a odpovedí na ne : 1. Bol slovenský národ na tom tak zle, že ho musel niekto nanovo „zrodiť“ ako jeho rodič ? 2. Ak áno, ktorá udalosť a ktorá osobnosť spôsobila návrat slovenského národa takmer z hrobu na svetlo sveta ?
