Jedna skutočná spomienka mi však utkvela v pamäti, nie je pochopiteľne od profesionálneho besedníka, ale zažil ju môj otec. Hoci mal v roku 1945 dvadsaťtri rokov, nebol na fronte, pretože bol baník a tí, čuduj sa svete, nemuseli ísť počas Slovenského štátu na front. Stačilo im kopať strategickú surovinu - uhlie. Po prechode frontu a ukončení bojov sa niekedy koncom mája ocitol v Bratislave. Vtedy jediný most Nemci pri ústupe vyhodili do vzduchu a Červená armáda presúvajúca sa do Rakúska postavila most pontónový. Cezeň prúdila vojenská technika a pochodovali zástupy vojakov. Po Dunaji plávalo veľa ľadových krýh a most bol dosť nestabilný. Chôdza po ňom nebola žiadna prechádzka parkom. Na túto zaujímavú situáciu sa prišlo prizerať mnoho obyvateľov alebo návštevníkov Bratislavy. V jednej chvíli si diváci z brehu všimli, že do Dunaja spadol z mosta jeden ruský vojak, snažil sa plávať v ľadovej vode či dostať sa na nejakú ľadovú kryhu, ale stále padal do vody a sily mu rýchlo ubúdali, navyše prúd ho unášal. Dôstojník, ktorý riadil presun vojska stál na brehu, ale vojaka si nevšimol. Diváci ho krikom upozorňovali na zúfalého vojaka a žiadali ho, nech spustí nejaký čln na vodu a nech ho idú spolubojovníci ratovať. Môjho otca, a keď mi to rozprával tak aj mňa, šokovali slová ruského dôstojníka, ktorý jediným pohľadom zhodnotil situáciu, mávol rukou a povedal : “ Ničevó, chuj s nim, nas mnógo.” Vždy, keď si predstavím v duchu túto situáciu, mám taký hlúpy pocit. Áno, aj on patrí medzi obete oslobodzovania našej vlasti. Aj jemu patria vence na Slavíne. Ale musel naozaj zomrieť ? Aj s prihliadnutím k takto prezentovanej neúcte k životu vlastného vojaka zo strany ruského dôstojníka chápem, prečo obete druhej svetovej vojny na strane víťazného Sovietskeho zväzu boli najmenej trikrát väčšie, ako porazeného Nemecka. Tuším sa takémuto spôsobu víťazstva hovorí Pyrrhovo, nie ?
"Ničevó, chuj s nim, nas mnógo"
Kto žil aj v čase reálneho socializmu a už mal vtedy občiansky preukaz, tak si isto pamätá, že o takomto čase boli naše médiá plné oslobodzovania našej vlasti Červenou armádou. Ako čas plynul, tak sa oslavy oslobodzovania jednotlivých miest blížili stále viac k Bratislave. A 4. apríla to tam vždy vrcholilo. Bolo to plné fráz a každý rok rovnaké. Novinári sa tú nudu občas snažili spestriť a priniesť spomienku nejakého veterána, vtedy sa tomu hovorilo - priamy účastník oslobodzovania. Najtrápnejšie však boli povinné besedy s priamymi účastníkmi bojov. Väčšinou išlo, v prípadoch, ktorých som bol ja svedkom, o ľudí, ktorí toho veľa nepovedali a s bojmi nemali veľa spoločného, spomienky odbili naučenými frázami, skrátka urobili si z toho takú malú socialistickú živnosť. Aj najesť, aj vypiť dostali a užili si aj trochu pozornosti. Tých, čo naozaj prešli bojmi, spravidla na besedy nepozývali. Títo “spomínači” už za mojich študentských čias boli starí dedkovia, tak ma vtedy napadlo, s kým budú besedy, keď títo “profíci” vymrú ? A hneď som aj navrhol - potom budú besedy s priamymi účastníkmi besied s priamymi účastníkmi bojov. Teda s nami - hurá, to bude život. A potom prišla “nežná” a b
