Čo ja viem, mohol som mať tak do desať rokov, tak okolo roku 1960. Aj vtedy mládežou aj zrelou stárežou lomcovala vlna tetovania. Kto nemal kerku, musel sa cítiť menejcenným. Tatoo salóny neexistovali a metodika a technika tetovania boli asi v začiatkoch. O rôznych farbách ani nehovoriac. Pokiaľ si spomínam tak na predlaktí dominovala námornícka kotva (možno pod vplyvom Pepka námorníka?) a na ruke medzi palcom a ukazovákom ikonka blesku. Boli aj odvážnejšie vyobrazenia rôznych ženských vnád, často v naturálnom vyhotovení. Neviem, či aj nie srdce prepichnuté šípom? Môj otec lekár by ma asi prizabil, keby som sa dal tajne potetovať. No lenže túžba bola silnejšia. Vtedy v pracovni mal tatko kalamár s modrou tintou a pero (rúčku) s nasúvacou kovovou, pomerne ostrou špičkou. Namočil som pero do atramentu, zaťal zuby a ostro pich do svalu pod lakťom na ľavej ruke, keďže som pravák. Tento štýl razantného pichania injekcií ešte doteraz sem – tam vidím v rôznych filmoch a vypätých scénach. Po málo dňoch sa úspech dostavil, keď pod zahojenou ranou sa zrazu vynorila síce neokrúhla, ale pekne viditeľná modrá bodka. Nad pýchu a hrdosť vtedy nebolo. Otcovi som sa k tomuto chlapskému hrdinskému aktu nikdy nepriznal a toto mikrotetovanie nosím veru dodnes deň. Ale v porovnaní s výtvormi majstrov tetovania dnešných dní už ani zďaleka nie tak hrdo. No a svojim deťom som v rozhodnutí o ich tetovačkách nikdy nebránil.
dedo Pejo
