Aj ja mám kerku

Písmo: A- | A+

Lekári veľmi dobre poznajú: Viera tvoja ťa uzdravila. Holt, šecko dobré je na ňeco zlé! Ecce homo! Ttreba, či netreba mu promo?

Čo ja viem, mohol som mať tak do desať rokov, tak okolo roku 1960. Aj vtedy mládežou aj zrelou stárežou lomcovala vlna tetovania. Kto nemal kerku, musel sa cítiť menejcenným. Tatoo salóny neexistovali a metodika a technika tetovania boli asi v začiatkoch. O rôznych farbách ani nehovoriac. Pokiaľ si spomínam tak na predlaktí dominovala námornícka kotva (možno pod vplyvom Pepka námorníka?) a na ruke medzi palcom a ukazovákom ikonka blesku. Boli aj odvážnejšie vyobrazenia rôznych ženských vnád, často v naturálnom vyhotovení. Neviem, či aj nie srdce prepichnuté šípom? Môj otec lekár by ma asi prizabil, keby som sa dal tajne potetovať. No lenže túžba bola silnejšia. Vtedy v pracovni mal tatko kalamár s modrou tintou a pero (rúčku) s nasúvacou kovovou, pomerne ostrou špičkou. Namočil som pero do atramentu, zaťal zuby a ostro pich do svalu pod lakťom na ľavej ruke, keďže som pravák. Tento štýl razantného pichania injekcií ešte doteraz sem – tam vidím v rôznych filmoch a vypätých scénach. Po málo dňoch sa úspech dostavil, keď pod zahojenou ranou sa zrazu vynorila síce neokrúhla, ale pekne viditeľná modrá bodka. Nad pýchu a hrdosť vtedy nebolo. Otcovi som sa k tomuto chlapskému hrdinskému aktu nikdy nepriznal a toto mikrotetovanie nosím veru dodnes deň. Ale v porovnaní s výtvormi majstrov tetovania dnešných dní už ani zďaleka nie tak hrdo. No a svojim deťom som v rozhodnutí o ich tetovačkách nikdy nebránil.

dedo Pejo

Skryť Zatvoriť reklamu