Písmo:
A-
|
A+
Za socíku sa ligoví aj menej špičkoví futbalisti kamuflovali rôznymi fiktívnymi zamestnaniami, len aby sa nepovedalo, že sú „prehnití kapitalistickí“ profíci. Viac-menej boli. Prišla nová doba a kšefty s futbalovými „otrokmi“ sú bežné, štandardné a takmer na dennom poriadku. Komerčné prestupy do klubov s cieľom víťazstiev a teda ziskov nie športových, ale z komerčnej zábavy.
Postupne sme si zvykli, že rovnaké sa deje aj v politike. Poslanec je tovar. Proletár podľa Marxa predáva svoju námedznú prácu a vyzerá to tak, že poslanec zasa svoje námedzné politické postavenie. Podstatný rozdiel však bude hlavne v číslach, v kúpnej cene. Tiež, jeden pracuje, druhý kecá, jednému ide o živobytie, druhému o blahobyt. Jeden na dolnom a druhý na hornom konci spoločenského rebríčka...
Čo je ale v tomto kvázidemokratickom svete pre mňa paradoxné a zvláštne? Že vlastne dobrovoľne ten chudák zamestnanec si vyberie toho prelietavého vtáčika, bezcharakterného poslanca a jeho legitimitu na úlety legalizuje v pravidelne sa opakovaných oficiálnych aktoch – vo voľbách. A potom na túto beztrestnosť iba hľadí ako puk alebo mu je to šum a fuk.
Možno by sa dalo tomuto procesu legislatívne zabrániť, no to by si zvolení zástupcovia ľudu museli pod sebou podpíliť konár, na ktorom sedia. Preto, pragmaticky vyjadrené, na veky vekov: Nech žijú kortešačky, verbovačky, korupcia, aj Hulinčiakova reštavrácia!
dedo Pejo
