Písmo:
A-
|
A+
Chodievame so starou mamou nakupovať do obchodného reťazca väčšinou tak, aby sme si tam u „Vietnamca“ dali na obed nejakú vietnamskú špecialitu. Na moju chuť jedlá pripravujú štandardne dobre a na porciách nešetria. Majiteľom je príjemný šikovný človek stredného veku, voláme ho Milanko, čo foneticky podobne znie ako jeho vietnamské meno. Kuchári kmitajú až sa im z čiernych štíc parí a zvyčajne dlhší rad pred pultom sa svižne hýbe. Milanko vietnamskou slovenčinou nešetrí a na slová nie je skúpy. Dnes napríklad vyvolával mladú slečinku: „Pre peknú kočku rezance na chrumkavo!“ Pri mojej náture s ním dávam často krátku reč a už sme takmer dobre známi. Darí sa mu, pred časom odišiel z Londýna a pred nedávnom si otvoril ďalšiu prevádzku v hlavnom meste. Slovensko si pochvaľuje.
No a čo ma prekvapilo? Tento spôsob rýchleho ľudového stravovania, kedy si stravník jedlo na podnose odnáša k voľnému stolu a po ukončení konzumácie podnos odnáša do určeného priestoru, poznáme všetci. Čo sa však nestalo? Celkom výnimočne nás svojvoľne, pre nás prekvapivo, Milanko obslúžil a jedlo nám priniesol až k samotnému stolu s prianím dobrej chuti. Ostali sme troška v šoku, lebo to je skutočne prvý raz počas nášho desaťročného dôchodku, kedy sa niekto k bielovlasým „starcom“ o paličke takto bez vynútenia úctivo zachoval.
Pocity boli zvláštne. Že práve cudzinec, že práve Vietnamec? Prečo nie už skôr Slovák, mladší človek? Vďaka zmiešaná so smutným poznaním nezvratnej reality.
Teda tak, to sa nám dnes prihodilo.
dedo Pejo
